Dnes má meniny: Vojtech
Je jedným z najkrajších mužov Slovenska, no on o sebe tvrdí, že je len obyčajným chlapcom z dediny. Zdvorilý, zábavný a hlavne pokorný. Michal Antal v sebe skrýva omnoho viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Veď posúďte sami!
Michal, si jedným z najkrajších mužov Slovenska. Ale poďme od začiatku, ako sa začal písať tvoj príbeh?
Ďakujem veľmi pekne za oslovenie a za nálepku: jeden z najkrajších mužov Slovenska. Ja to pripisujem len jednej veci – bol som v správny čas, na správnom mieste. A stále hovorím, že som úplne obyčajný ako všetci. No potešilo ma to oslovenie, ešte raz ďakujem. Pamätám si, že som mal asi 15 – 16 rokov, keď som sa potuloval po jednom nákupnom centre a z ničoho nič začala hrať príjemná hudba, tak som podišiel, aby som zistil ,že čo ma tak priťahuje. A po chvíli vidím v strede centra modelov a modelky, ako predvádzajú oblečenie, skrátka bol to ten okamih v mojom živote, kedy som si povedal, že wau, tak toto je super, toto by sa mi páčilo. No vtedy som ani len nepomyslel, na to, čo všetko sa odohrá v mojom živote a čo všetko ma na mojej ceste životom stretne. Takže, toto bolo moje prvé stretnutie a hlavne privolanie si sveta módy do môjho života. Ale vravím, to bolo len také tiché vyslovenie niečoho, z čoho som bol unesený.
Ako to všetko pokračovalo?
Pokračovalo to tak, že po strednej škole som si šiel privyrobiť do zahraničia, aby som mal na štúdium na vysokej škole a keďže v zahraničí som nenašiel kaderníka, lepšie povedané, nechcel som ho nájsť, tak som si povedal, že si nechám dlhšie vlasy a vlastne tým sa to začalo. Áno, jednoducho dlhé vlasy ma akosi posunuli vpred. Pretože okolie mi začalo hovoriť, že či sa venujem modelingu, foteniu. Moja odpoveď vždy bola, že nie a už mi to tak začalo vŕtať v hlave, až to vo mne zovrelo, ale v dobrom a vravím, musím to vyskúšať. Veď nič za to nedám, aj keď priznávam, obával som sa odmietnutia, a vlastne to tak aj bolo. Poslal som pár mojich fotografií do rôznych agentúr a nie jedna mi odpísala, že nie som ich typ, resp. že sa nehodím na modeling. A ako správneho a zarytého chalana ma to neodradilo a pokračoval som v hľadaní ďalej. Až jedného dňa sa mi ozvala agentúra, aby som prišiel, že ma potrebujú vidieť naživo a nie len z fotiek. Predsa fotka je len fotka, a tak v jeden deň sme prerábali celý byt a ja som položil farbu a štetce a doma hovorím: „Idem si hľadať prácu.“ A šiel som do sveta. Prišiel som do agentúry, urobili sa profi fotky, book, s ktorým sa budúci modeli a modelky prezentujú a vlastne je to akoby to ich najlepšie, aby sa predali ďalej do sveta resp. ľuďom, ktorých tieto profi fotky oslovia. No a moja prvá akcia bol casting na fotenie pre jeden nemenovaný časopis. Čo čert nechcel, normálne som postúpil a vybrali si ma na fotenie. Neveril som, krútil som hlavou, no nebolo cesty späť a už sa to začalo, nejaké fotenia, módne prehliadky, opäť fotenia. Je to niečo nezabudnuteľné, preto si to pamätám, akoby sa to stalo možno pred mesiacom.
Ako chlapec z Hnúšte si pomerne rýchlo vhupol do pomyselných brán modelingu...
Sám tomu akosi neverím, ale pokiaľ má človek sny a cíti, že je to niečo, čo mu vytvára husiu kožu na tele, tak vie, že je na správnom mieste a že je to niečo, čo ho vo svojom živote bude sprevádzať nie deň,nie rok… Jednoducho je to niečo, čo musí človek milovať a čo cíti celým svojim srdcom. Bolo to niečo, čo som si do svojho života, tak trochu privolal a po ďalšie, ľudia okolo mňa ma poháňali vpred, že veď vyskúšaj, máš na to. A už keď to povie nie jeden, ale desať ľudí behom pár týždňov, tak som ich poslúchol, vykročil som a urobil som prvý krok do sveta modelingu.
Hovorí sa, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a vo svete modelingu to vôbec nie je ľahké, ako to vnímaš ty?
Áno súhlasím, máš pravdu, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Ja teraz zasa netvrdím, že som s modelingom pobehal pol zemegule a že som nejaký TOP model. Začínal som ako obyčajný chalan, pokračoval som ako obyčajný chalan a zostal som obyčajným chalanom. Je pravda, že som sa kde tu mihol, niečo som nafotil, natočil, ale v mojom ponímaní je to taký mini modeling. Dôležité je stáť pevne nohami na zemi a nemyslieť si, že som teraz niečo viac. Nie, tak to u mňa nefunguje. Som človek, chalan ako všetci ostatní.
Stále sa živíš modelingom alebo prijímaš ponuky len príležitostne? Máš aj inú prácu?
Modelingom som sa nikdy neživil, pretože hlavne tu u nás je to veľmi slabé, iné je to už u našich susedov v Českej republike. A, samozrejme, v ďalších krajinách. A je pravda, že keď bol človek mladší, tak som viac, menej prijal ponuky, ktoré sa objavili a ktoré mi moja domovská agentúra ponúkala. No s odstupom času človek akoby dozrel a už si ponuky vyberám podľa toho, či sú aj pre mňa atraktívne, či sa mi to oplatí a nebudem tajiť, aj po finančnej stránke. Takže, modeling som bral a vlastne stále ho beriem ako moje srdcové hobby. Inak pracujem aj manuálne.
Musím sa priznať, že som si poprezerala tvoje fotky a povedala by som, že sa vôbec nemeníš. Ako sa udržiavaš vo forme?
Ďakujem veľmi pekne, ale zdanie klame. Všetci sme na tento svet prišli ako malé bytosti, časom rastieme, meníme sa, dospievame, ale aj starneme. Priznám sa, ja vôbec nesledujem vek, pretože život by sme si mali užívať a vychutnávať a nie stále myslieť na to, že zase mám o rok viac. A ako sa udržiavam vo forme? Vlastne len tým, čo ma baví a čo milujem – to je futbal, ale aj plávanie, stolný tenis, bedminton, kedy-tedy aj posilňovanie a mojou veľkou záľubou je beh. Beh na dlhšie vzdialenosti 10 – 15 km. Toto všetko ma udržiava v akej – takej forme. Ale som rád, že ešte stále vládzem.
V roku 2009 si sa stal finalistom súťaže Muž roka, otvorila ti táto súťaž nové brány?
Určite áno, spomínaná súťaž nebola len taká obyčajná, bolo to niečo viac. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, už len kvôli tomu, že som spoznal mnoho, naozaj mnoho skvelých ľudí. Zoznámil som sa so známymi osobnosťami. A v neposlednom rade tá súťaž nebola o tom, aby sme sa predbiehali v súťažení a v tom, kto je ten najlepší. Bola to charitatívna akcia a hlavne išlo o pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú. To sa v konečnom dôsledku aj podarilo, za čo som do dnešného dňa veľmi vďačný. A ešte aj teraz každému, kto sa na súťaži podieľal, či už to boli chalani, ľudia, organizátori, tvorcovia myšlienky, patrí aj po rokoch veľké ďakujem.