Dnes má meniny: Jaroslava
Veľká noc je najdôležitejším kresťanským sviatkom, v ktorom sa stretáva mnoho pohanských zvykov. Doteraz sme v rámci veľkonočných sviatkov slávili Zelený štvrtok a Veľký piatok, od tohto roku je však všetko inak. Veľký piatok sa zmenil na Piatok utrpenia pána a Zelený štvrtok je po novom Štvrtok Svätého týždňa.
Veľká noc je pohyblivý sviatok, každý rok pripadne na iný dátum. Najskôr ju však môžeme sláviť začiatkom marca a najneskôr koncom apríla. Vypočítava sa to podľa prvého jarného zatmenia mesiaca. Nadväzuje na židovské sviatky Pesach. Počas veľkonočných sviatkov starí Slovania slávili príchod jari, pretože pre nich zima znamenala choroby, smrť a hlad. Nie je to inak ani s polievaním a šibaním, kedy podľa starých tradícií mládenec dotykom prútika na telo dievčat prenášal pozitívne sily.
Tieto jarné sviatky začínali Kvetnou nedeľou (po novom Palmovou nedeľou), tá je začiatkom svätého týždňa. Počas nej zvykli ľudia zjesť mladé výhonky vŕby, ktoré zapili vodou. Verili, že ich to ochráni pred chorobami hrdla a priedušiek. Na Zelený štvrtok (po novom Štvrtok Svätého týždňa) chodili dievčatá skoro ráno pod vŕbu a odriekali zariekadlo, aby im narástli krásne dlhé vlasy. Večer sa zviazali zvony a namiesto nich sa používali rapkáče. Počas tohto dňa sa jedlo vždy niečo zelené – napríklad žihľava alebo cesnak medvedí, z ktorých sa varili rôzne pôstne jedlá.
Veľký piatok (po novom Piatok utrpenia Pána) bol prísnym pôstnym dňom, kedy dospelí mohli jesť cez deň len jedenkrát – krajec chleba s pohárom vody. Nesmelo sa nič robiť, ľudia len oddychovali. Biela sobota (po novom Svätá sobota) priniesla obrady vzkriesenia a dobiehanie varenia na nadchádzajúce dva sviatočné dni.
Na Veľkonočnú nedeľu ráno vzali gazdinky do kočíkov šunku, slaninu, vajíčka, zelené bylinky aj pálenku a vybrali sa do kostola, aby ich tam farár posvätil. Následne ich doma servírovali na raňajky. Vajíčko, ktoré je symbolom plodnosti, sa nakrájalo na toľko kusov, koľko členov mala domácnosť.
Veľkonočný pondelok je tradične spojený so šibačkou a polievačkou. Kým na západnom Slovensku sa používal korbáč, na východnom Slovensku to bola voda z potoka. Tieto zvyky boli ale v minulosti len pre slobodných. Mladý muž prútom z vŕby pošibal dievčaťu najskôr jemne nohy, aby bola čiperná, potom boky, aby porodila zdravé a krásne deti, keď príde správny čas, napokon ruky, aby bola pracovitá. Cez vŕbový prút tak dievčaťu, ktoré bolo súce na vydaj, odovzdal plodivú silu. Aj čo sa týka oblievania, mládenec dievča pofŕkal vodou z potoka, aby bola zdravá, krásna a plodná. Napokon za to dostal kraslicu. Dievčatá, ktoré boli do niektorého šibača zaľúbené, mu na vajíčko napísali veršík – tzv. písanku.