Prečo sa na Slovensku klameme? V športe to vidieť každý rok a olympiáda v Tokiu nič nezmenila

Ilustračná snímka. FOTO TASR / AP

Na Slovensku totiž nemáme žiadny systém výchovy a podpory talentov, žiadne podporné projekty, máme tu množstvo nezaplatených mládežníckych trénerov (a nielen ich), žiadnu víziu na najbližšie olympijské cykly, technickú a materiálnu podporu na úrovni roku 1975, poddimenzovanú finančnú podporu a hlavne totálny nezáujem politických špičiek niečo riešiť. Samozrejme, okrem posielania blahoprajných telegramov, pozvaní na slávnostné recepcie a fotenie sa do rodinných albumov. Tu pomôže iba jediná vec. Prestaňme sa klamať, intrigovať, falošne sa masírovať malichernými a nepodstatnými úspechmi, dokazovať si, čo sme a akí sme dobrí.

Slovenský reprezentant vo vodnom slalome Jakub Grigar získal na olympiáde v Tokiu striebornú medailu. FOTO TASR – Michal Svítok

Nie sme. Už od roku 1990 a dlho nebudeme, najbližšie tri generácie to určite nezmenia. Kto si myslí opak, je viac ako naivný alebo fanatický a naivný optimista. Bez urážky a bez záruky. Príklad? Biatlonistka Anastazia Kuzminová je pôvodom z Ruska, zápasník David Musuľbes detto, Rory Sabbatini je Juhoafričan – to sú slovenskí medailisti z olympiád. Koľko slovenských športovcov vychoval slovenský športový systém? Žiadneho, jedného, dvoch, všetkých? Odpoveď je jednoduchá, stačí sa pozrieť na curriculum vitae každého slovenského olympijského medailistu od roku 1993. Skôr platí stará známa veta: Dobre už bolo, zabudnite.