Ednu liečili elektrošokmi. Tvrdí, že pobyt v psychiatrickej liečebni jej pomohol dostať sa späť do života

Depresia sa zaraďuje medzi duševné ochorenia. Vy sama túto diagnózu prirovnávate k rakovine, máte pocit, že v dnešnej dobe sa o tejto diagnóze stále málo hovorí?  

Viete, kým som nevystúpila v jednej televízii, tak som mala pocit, že depresia je proste depresia a každý trochu normálny človek tuší, čo si pod tým pojmom predstaviť. Ale po vystúpení v televízii mi prišla smršť hejtov a nechutných správ a emailov, že som naozaj cítila potrebu urobiť viac takýchto vystúpení. Názory, “že mám vyelektrošokovaný mozog” alebo že by “ľudia s depresiou nemali mať deti” – tieto “skvelé správy” boli pre mňa spúšťačom..

Strávili ste 5 mesiacov v liečebni v Bohniciach. Prečo ste sa tam ocitli?

Kvôli farmakorezistentnej depresii, na ktorú nezaberali antidepresíva.

Liečili Vás elektrošokmi, mnohí túto formu liečby odsudzujú, pretože v minulosti sa využívala hlavne ako tzv. metóda na „vymývanie mozgov“. Mali ste pred ňou rešpekt či obavy?

Vnímala som ju veľmi pozitívne. Ako niečo, čo mi môže skutočne pomôcť. Videla som to na prípade jednej spolupacientky, ktorá tiež trepla ťažkými depresiami a po ECT bola ako znovuzrodená. Ona bola pre mňa ten impulz.

Čo Vám tento pobyt dal do života?

Neviem na túto otázku úplne odpovedať.  Všeobecne mi Bohnice pomohli dostáť sa späť do normálneho života, aj keď ten návrat trval viac ako rok. Vďaka depresiám a Bohniciam som prehodnotila svoje prísne nároky na samú seba, čo nebol úplne ľahký proces. Bol to aj výsledok mnohých hodín psychoterapie a sebaspytovania.

V knihe Ženy z Bohnic, ktorej ste autorkou, opisujete príbehy 12 žien, ktoré sa tiež ocitli v tzv. inom svete. Ktorý z príbehov sa Vás najviac dotkol?

Hoci som niekedy napádaná, že som necitlivá a krutá, nie je to tak. Zasahuje ma každý jeden príbeh, pretože zachytáva osobný pád konkrétnej ľudskej bytosti. To, že veci popisujem cynicky a drsne, je dané situáciou. Bez cynizmu a drsnosti by sme sa v tomto prostredí zbláznili a zblázniť sa v blázinci, to už by bolo veľa, nemyslíte?

Ako dlho ste knihu písali? 

Myslím, že v podstate krátko, je to taká tenšia kniha, asi tak 3-4 mesiace.

Aké je podľa autorky posolstvo knihy, čo zachytáva?

Pri písaní som na žiadne posolstvo nemyslela. To znie až príliš vznešene, proste som len chcela zachytiť, ako na mňa to prostredie pôsobilo, aké som spoznala ženy. Vedela som, že to nebude ľúbezné ani krásne rozprávanie, čítanie.