Dnes má meniny: Jaroslav
S roztrúsenou sklerózou žije už 18 rokov. Ján Dušek, ktorého všetci volajú Honza, je kvôli chorobe pripútaný k invalidnému vozíčku. Napriek svojmu ťažkému ochoreniu si stanovil odvážny sen, s filmovým štábom a režisérkou Evou Toulovou sa pred pár mesiacmi vydal na Ukrajinu, kde „na kolieskach“ prešiel viaceré miesta tesne pred ničivou ruskou inváziou. Ako túto métu zvládol, ale aj to, ako vyzerá život s roztrúsenou sklerózou si môžete pozrieť v dokumentárnom filme Černobyl na kolečkách, ktorý prichádza do slovenských kín. Viac o tom, ako nakrúcanie vyzeralo, porozprávala režisérka filmu Eva Toulová.
Vybrali ste sa natáčať do Černobyľu, do nebezpečnej zóny, nebáli ste sa?
Je pravda, že v černobyľská zóna budí veľa emócií a strachu. My sme mali šťastie, že sme mali ešte pred začiatkom našej expedície posedenie s Danou Drábovou, expertkou na jadrovú fyziku a patrónkou celého projektu, ktorá naše obavy rozptýlila. Sama bola v Černobyle snáď šestnásťkrát a upokojila nás, že zónou ste vedení skúseným sprievodcom a radiácia, akú prijmete, je rovnaká, ako keby ste leteli z Prahy do Kyjeva. Zóna je, samozrejme, v niektorých miestach veľmi kontaminovaná, ale keď počúvate sprievodcu, nič sa vám nestane. V zóne naviac každodenne pracuje pomerne veľké množstvo ľudí, ktorí sa striedajú v polročných frekvenciách, takže naše štyri dni pobytu boli oproti tomu zanedbateľné a bezpečné.
Aké ste mali pocity z tohto miesta, ktoré pred takmer 40 rokmi spustilo obrovskú katastrofu?
Černobyľ je miestom budiacim hlboký rešpekt a určite aj smútok. Ide o veľmi depresívne miesto plné trosiek domov, opustených vecí a túlavých zvierat, predovšetkým psov. Oproti tomu tam je ale vidieť, aká je príroda silná – revitalizuje sa tam, obnovuje a spokojne žijú ohrozené druhy zvierat ako napríklad Kôň Przewalského. Radiácia zvieratám ohrozuje zdravie, psy sa vraj priemerne dožívajú len päť rokov, ale rozhodne nejde o mŕtve územie.
Hlavnou postavou filmu je človek s hendikepom – na vozíčku, s roztrúsenou sklerózou multiplex. Ako vznikla táto spolupráca?
S naším hlavným hrdinom sa poznáme už zhruba päť rokov, kedy sa začala naša prvá spolupráca. Dostala som ponuku režírovať dokument s pacientom s roztrúsenou sklerózou, Honzom, ktorý sa chcel vydať do Španielska, aby dokázal, že život na vozíku nekončí. Bolo to na mesiac a znamenalo to pre mňa ísť 640 km peši s partou pre mňa úplne neznámych ľudí. Neviem, čo sa vo mne zlomilo, že som vyšla zo svojej komfortnej zóny a povedala „áno“, ale rozhodne neľutujem! Šlo o jedno z najkrajších natáčaní a najväčších dobrodružstiev v mojom živote. Vznikol film Camino na kolečkách a to bola moja prvá spolupráce s Honzom, po kterej som okamžite kývla i na Černobyľ.
Navštívili ste aj iné časti Ukrajiny a spoznali rôznych ľudí. Dnes, len pár mesiacov po vašom nakrúcaní, je táto krajina zničená vojnou. Ako to vnímate, najmä v súvislosti s tým, že vtedy ešte na Ukrajine stáli budovy a život plynul normálne, dnes sú to miesta, ktoré ležia v popole…?
Môžem povedať, že to bola snáď najťažšia chvíľa, akú som vo svojej režisérskej kariére zažila. V dobe, kedy bola Ukrajina napadnutá, som práve riešila strih filmu a pozerať sa na miesta, ktoré už v rovnakej podobe neexistujú a do toho v správach počúvať, čo sa deje, bolo nesmierne ťažké. Úprimne mi bolo do plaču a celé som to príliš dobre nezvládala.
Kde všade ste sa s Honzom dostali? Všetky tie miesta boli Honzovým výberom, alebo miesta určoval štáb?
Honza chcel ísť vyslovene do Černobyľu. Cesta autom tam nám ale zabrala dva dni, tak by bola škoda zostať po tak dlhom cestovaní len 4 dni v Černobyľskej zóne. Naviac by sme ani nenatočili takú stopáž, aby vydala na celovečerný film. Preto sme od začiatku vedeli, že expedícia musí byť dlhšia. Prespávali sme v Dachné pri Ľvove, potom sme pár dní strávili v Kyjeve, potom nasledoval Černobyľ a výpravu sme zavŕšili výstupom na najvyššiu horu Ukrajiny, Hoverlu.
Ako dlho ste dokument natáčali a v akej fáze akurát je?
Dokument je okrem samotnej expedície, ktorá trvala 14 dní, zložený aj z rozhovorov s odborníkmi na roztrúsenú sklerózu, opatrovateľmi a ďalšími osobnosťami. S tými sme natáčali priebežne zhruba pol roku pred výpravou. Aktuálne má za sebou náš film premiéru v ČR, a to presne v deň výročia výbuchu Černobyľu – 26. apríla vrátane času – 0:23 (nášho času). Teraz mierime do slovenských kín, kedy je 3. júla 2022 predpremiéra v Nitre a 4. júla 2022 premiéra v Bratislave v kine Lumiére. Na oboch projekciách bude aj realizačný tým, všetkých srdečne pozývame.
Čo vlastne dokument zachytáva, čo ponúkne divákovi?
Hlavným zmyslom filmu je ukázať, že život na vozíku nekončí. Okrem toho ale venujeme veľký priestor problematike roztrúsenej sklerózy a zoznamujeme diváka s tým, čo toto ochorenie obnáša. To všetko, samozrejme, na pozadí vojnou ešte nezničenej Ukrajiny a predovšetkým černobyľskej zóny.
Najsilnejší moment z natáčania?
Za mňa bol najsilnejším momentom výstup na najvyššiu horu Ukrajiny Hoverlu. Bol to silný moment, kedy sme doslova všetci ťahali za jeden vozík, aby sme Honzu dostali na vrchol. Ak keď už to bolo nad naše sily, aj tak sme si všetci siahli na dno a tlačili Honzu nahor.
Časť z výťažku z filmu ste sa rozhodli venovať na charitatívne účely. Koho ste sa rozhodli podporiť a prečo?
Pôvodne mal ísť výťažok z kín do domova sv. Josefa, jediného špecializovaného zariadenia pre ľudí s roztrúsenou sklerózou v ČR. Vzhľadom k tomu, že nastala vojna na Ukrajine, cítili sme povinnosť rozdeliť podporu na dve polovice a okrem roztrúsenej sklerózy ide druhá časť tržieb na humanitárnu pomoc Ukrajinu. Tým pádom každý, kto príde na film do kina, tak aj pomôže podporiť dobrú vec.
Černobyl na kolečkách je pokračovaním predošlého úspešného dokumentu Camino na kolečkách. Oboma filmami sa snažíte svetu ukázať, že život na vozíčku nekončí, ale snažíte sa motivovať ľudí, aby si dávali ciele a aby ich plnili. Budú aj ďalšie pokračovania?
To by sme veľmi radi, ale úprimne – Honzov stav sa postupne zhoršuje. Má progresívnu formu nemoci, ktorá postupuje rýchlejšie. U Camina na kolečkách sa dokázal zdvihnúť a trebárs aj časť dňa ísť na elektrickom invalidnom vozíku sám. Teraz si už neovláda ruky, takže je úplne odkázaný na pomoc ostatných. A pretože každá expedícia nás stojí veľa času, príprav, zháňania financií, bojíme sa, že v rámci Honzovho zdravia išlo možno o poslednú výpravu.