Sulík story: Od Počiatka cez SaS naspäť k Smeru? Politický oblúk, ktorý by nemal obdobu

Slovenská politika miluje veľké príbehy, no z času na čas vyprodukuje paradox, ktorý popiera logiku, ideológiu aj dlhoročné politické zákopy. Ak sa potvrdia chodbové reči a špekulácie o tom, že Richard Sulík zvažuje návrat do aktívnej politiky na kandidátke Smeru ako nezávislý kandidát, nesledujeme len obyčajný prestup. Sledujeme uzavretie kruhu s takmer dvadsaťročnou politickou váhou.

Nie je to o tom, že by Sulík do politiky vstupoval prvýkrát. Práve naopak. Je to o tom, že po rokoch by sa kruh mohol uzavrieť presne tam, kde sa celá táto jazda začala. V bezprostrednej blízkosti moci Smeru. U Jána Počiatka.

Začiatok v tieni ministra financií

Málokto si dnes pamätá – alebo si chce pamätať –, že Richard Sulík nevstúpil do politiky ako zarytý disident či radikálny revolucionár. Jeho vstup mal technokratický charakter. V rokoch 2006 až 2007 pôsobil ako ekonomický poradca vtedajšieho ministra financií za Smer Ján Počiatka.

Práve tu sa rodí prvý veľký paradox Sulíkovho príbehu. Muž, ktorý sa neskôr vyprofiloval ako nekompromisný tŕň v oku každého ľavicového premiéra, architekt rovnej dane a hlavný ideológ pravicového ekonómismu, začínal svoju kariéru v kuchyni Ficovho kabinetu.

Keď však táto kapitola skončila, Sulík urobil niečo, čo na slovenskej politickej scéne dovtedy nemalo obdoby. Založil Slobodu a Solidaritu.

SaS – strana, ktorá mala byť iná

SaS nebola len ďalšou politickou stranou v poradí. Bol to politický autorský projekt. Richard Sulík bol jej alfa aj omega – ideový otec, predseda, značka, liberálna tvár aj ekonomický mozog. V čase najväčšej slávy bola rovnica jednoduchá: Sulík rovná sa SaS a SaS rovná sa Sulík.

Strana vyrástla na odpore voči štátnemu klientelizmu, na požiadavkách rovnosti pred zákonom, otvorených trhoch a razantnom liberálnom pragmatizme. Bola to protilátka na vládnutie Smeru. Sulík sa vypracoval na politika, ktorý pád vlády vnímal takmer ako osobné vyhlásenie nezávislosti a presvedčenia.

Lenže politické deti rastú a starnú. A zakladatelia zisťujú, že nástroj, ktorý vytvorili, im začína byť tesný – alebo ho prestávajú ovládať. Kongres SaS, ktorý dal najavo istú únavu materiálu a odmietol niektoré smery, odkryl realitu: Sulíkovo dieťa sa od neho odstrihlo.

Kam s takým menom?

Ak sa človek, ktorý desaťročia definoval pravicovú opozíciu, ocitne mimo materskej strany, stojí pred brutálnou voľbou. Budovať od nuly novú stranu v slovenskom pretlakovanom rybníku? Zbytočná strata síl. Spájať sa s populistickými alternatívami, ktoré nikdy nepatrili do jeho svetonázoru? Politická samovražda.

A tak prichádza tá najdivokejšia hypotéza dňa: Smer.

Pre štandardného voliča SaS je táto myšlienka politickým zemetrasením. Ako môže liberálny ekonóm, pravicový purista a človek, ktorý roky bojoval proti politickému štýlu Roberta Fica, skončiť na kandidátke Smeru?

Odpoveď sa skrýva v chladnom politickom pragmatizme. Sulík už nemusí zakladať stranu, aby dokázal, že to vie. Už nemusí presviedčať voličov, že ovláda tabuľky, dane či energetiku. To všetko má v životopise. Ak sa chce vrátiť k moci a reálne ovplyvňovať ekonomické smerovanie štátu v čase, kedy sa slovenské verejné financie rútia do steny, nepotrebuje vlastný politický stan. Potrebuje platformu, ktorá má stabilný a pevný voličský blok. A Smer je dnes najväčší politický stroj v krajine.

Čo z toho má Smer a čo volič?

Pre Roberta Fica by bol takýto ťah majstrovským kúskom. Získať do parlamentných lavíc človeka s jeho ekonomickým renomé znamená získať akreditáciu odbornosti v oblastiach, kde voliči Smeru často počúvajú kritiku. Sulík neprichádza s kultúrnymi vojnami; prichádza s rečou peňazí, podnikania, škrtov a hospodárstva. Je to most k časti konzervatívneho a pragmatického elektorátu, ktorého by Smer inak osvedčenými metódami nepresvedčil.

Zároveň by to však bol riskantný obchod pre oboch. Sulík nikdy nebol poslušný vojak strany. Ak by sa ocitol v parlamente pod hlavičkou Smeru, neznamená to, že bude skláňať hlavu. Bude hovoriť svoje. Bude kritizovať nezmyselné výdavky, ak sa mu nebudú páčiť, a bude chcieť byť vypočutý.

Najväčšiu daň by však zaplatil on sám. Pred svojím voličom.

Vysvetliť státisícom pravicových voličov, prečo sa muž, ktorý desaťročia budoval protismerácku baštu, ocitol na kandidátke architekta moci, ktorej oponoval, bude najťažšia skúška jeho kariéry. Ak to nedokáže predať ako čistý, vecný pragmatizmus zameraný na záchranu hospodárstva, riskuje, že jeho posledný politický tanec skončí v troskách vlastnej minulosti.

Posledný experiment

Možno už nejde o politické ideály. Možno ide o čistú esenciu politického inštinktu. Richard Sulík začínal pri Počiatkovi, vybudoval impérium menom SaS, viedol parlament, položil vládu, hádal sa s premiérmi a vracal sa do opozície.

Ak sa na konci tohto kruhu vráti tam, kde to všetko pred dvadsiatimi rokmi začalo, bude to najväčšia irónia moderných slovenských dejín. Bodku za jeho kariérou nenapíše liberálny sen o otvorenej spoločnosti, ale chladný, racionálny kalkul.

Sulík už nemusí nikomu dokazovať, že vie vyhrať voľby alebo postaviť stranu. Teraz potrebuje dokázať niečo oveľa ťažšie: že ešte stále dokáže prekvapiť krajinu, ktorá si myslela, že o ňom už vie úplne všetko.

154