Nemalé patálie pápeža Františka s vojnou na Ukrajine

Pápež František, rok 2015. Zdroj FOTO: Wikipedia.org

Hlava rímskokatolíckej cirkvi – pápež František I. sa k prebiehajúcej vojne na Ukrajine vyjadruje neutrálne, čo podľa mnohých pozorovateľov vo vnútri cirkvi Svätú stolicu diskredituje.

Najnovšie pápež pobúril samotného ukrajinského ministra zahraničných vecí Dmytra Kulebu natoľko, že si nechal predvolať vatikánskeho nuncia. Prečo? František I. vraj zašiel vo svojej neadresnej kritike vojny príliš ďaleko, nazval ju “odpornou” a “nezmyselnou”.

Lenže s podobným vyjadrením by taký minister zahraničia Ruska s chuťou súhlasil: “Vidíte, čo tí Ukrajinci robia? Už aj Vatikán na to upozorňuje!” Deň predtým pápež nazval zabitú dcéru ruského jastraba Alexandra Dugina, vojnovú štváčku Dariu Duginovú, “úbohým dievčaťom”. Ukrajinský minister doslovne uviedol, že “slová pápeža roztrhli Ukrajine srdce”.

Kritika z vlastných radov

V cirkvi na seba narážajú dva názory. Jeden tvrdí, že hlava takej univerzálnej cirkvi, akou je rímskokatolícka, nemôže a nesmie zaujímať politické postoje. Druhá strana sa domnieva, že zoči-voči zlu je to pápežova svätá povinnosť. Hovorí, že každý národ, každá organizácia, každá vláda a každý jednotlivec je postavený pred voľbu zaujať jednoznačný postoj k otázke, kto je tu agresorom a kto obeťou. Poukazujú na to, že tak urobila prakticky každá krajina v Európe a že pápež je nielen hlavou cirkvi, ale aj najvyšším predstaviteľom nezávislého štátu.

Za príznak pochybnej neutrality považuje aj fakt, že František I. už na počiatku vojny (v apríli) neprijal pozvanie ukrajinskej strany a odmietol navštíviť Kyjev.

Pokarhanie z Ukrajiny, kritika z vlastných radov a obava zo straty dôveryhodnosti celej cirkvi prinútila Vatikán predsa len k vyhláseniu, ktoré prerušilo šesťmesačné mlčanie Svätej stolice. Vydal vyhlásenie odsudzujúce “útočnú vojnu”, hoci Rusko priamo nemenoval. Táto útočná vojna je “morálne nespravodlivá, neprijateľná, barbarská, nezmyselná, odporná a bezbožná”.

Vyhlásenie bolo reakciou najmä na sklamanie katolíkov z bývalých komunistických krajín. Podľa berlínskej teologičky Reginy Elsnerovej prišla rímskokatolícka cirkev o značnú časť podpory nielen v krajinách ako Poľsko alebo Litva, ale aj medzi katolíkmi v samotnej Ukrajine, ktorí síce tvoria len asi jeden milión kresťanov (2, 4 % obyvateľstva), ale k pápežovi hľadeli s nádejou ako k rozhodujúcej autorite.

František I. dostal šancu zaujať stanovisko na medzinárodnom fóre kresťanských predstaviteľov v Kazachstane plánovanom na 13. september 2022, ale ruský patriarcha Kirill, zjavne povoľný nástroj Kremľa, ho označil fakticky za nežiaducu osobu a jeho účasť vylúčil. Očividne z obavy, že pápež tam už nebude tak neadresný. Františkovi tak zloženie reparátu za dlhé mlčanie neumožnia.

Politická neutralita na pápežskom stolci

Byť neutrálny v krízových časoch však nie je v moderných pápežských dejinách pravidlom. Zástancovia politickej angažovanosti môžu smelo pripomenúť kariéru Jána Pavla II., ktorý sa otvorene angažoval ako kritik komunistického systému. Michail Gorbačov aj Ronald Reagan svorne uvádzali, že bez neho by bol pád železnej opony nemožný.

Čo sa týka predchádzajúcej (nacistickej) totality, historici sa stavajú rozporuplne napr. k osobnosti pápeža Pia XII. (1939 – 1958). Mnohí mu vyčítajú, že sa výslovne nepostavil proti nacizmu, aj keď osobnosti ako Albert Einstein a bývalá izraelská premiérka Golda Meirová mu ďakovali za záchranu státisícov Židov. Pius XII. sa však ešte ako kardinál Eugenio Pacelli v r. 1937 podieľal na dvoch encyklikách – S úzkostlivou starostlivosťou a Divini redemptoris. Prvá bola namierená proti nacizmu, druhá už explicitne proti komunizmu. Ako pápež Pius XII. smeroval v r. 1941 do vojnového slovenského štátu diplomatické protesty proti zaobchádzaniu ľudákov so Židmi. Pápež František I. tak má v otázke vojny na Ukrajine na čo nadviazať.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik