Dnes má meniny: Jela
Pápež František navštívil Slovensko a zaplavil miestne aj možno i svetové masmédiá. Niektorí politickí optimisti si kladú otázku, či jeho návšteva nenasmeruje krajinu k ukľudneniu nenávistnej politickej scény. Je to ilúzia. Ľudia sú síce unavení hašterením politických oponentov, ale očakávať vďaka návšteve pápeža Františka zmierenie, je nereálne. Niečo ako kedysi očakávanie, že pápež pristane na letisku v meste Managua a ukončí v Nikarague občiansku vojnu. Tak to nebolo v Nikarague a asi ani tu to tak nebude.
Otázka, či pápež František verí v Boha, je číro provokatívna a paroduje diskusiu, v ktorej kedysi katolícky
moderátor v rakúskom ORF, teda „na Viedni“, keď sa v Československu (a tým aj na Slovensku) už zmrákalo nad normalizáciou, položil ultrakatolíkovi (samozrejme Rakúšanovi) otázku: „Verí pápež Ján Pavol II. v Boha?“ Odpoveď „ultrakatolíka“ so zrejme skeptickým vzdelaním znela: „Myslím si, že sa mu to dá veriť.“
Táto otázka sa objavovala v dejinách často. O dejinách pápežstva sa napísalo toľko, že by to musel byť veľmi zdatný počítač, aby všetky texty zrekonštruoval. Len poruke mám 800-stránkové dielo
jedného zo špičkových nemeckých „vatikánológov“ 19. storočia, Leopolda Rankeho. Táto kniha nesie
titul „Rímski pápeži“ (die römischen Päpste). Ranke ju síce vydal na počiatku svojej kariéry (1836), ale
pápežstvu, ako sa tvári, rozumie. Na obálke reedície knihy ležiacej predo mnou (vydanej vo Viedni)
uvidíte pápeža Klementa VII. z 1. polovice 16. storočia, „najnešťastnejšieho pápeža“. V spracovaní Rankeho ide o majstrovské dielo nemeckej historiografie a nemeckého zakladateľa modernej „pápežológie“. Úžasné je vidieť, ako sa z pápežov (služobníkov Krista) stávali diplomati a politici, dokonca vojnoví bojovníci, dnes by sme povedali „džihádisti“. A opäť naopak, ako sa z nich stávali znova pokorní služobníci Krista.
Pápež František patrí k obom školám. Pri návšteve Slovenska predniesol prejavy, v ktorých sa skloňovali
substantíva ako láska, pokoj, solidarita a časovali slovesá ako mať sa rád a milovať. Pápež František je
však aj hlava samostatného štátu a nemôže sa politicky opustiť. S láskou by ďaleko nedošiel, čo už ukázal
aj po svojom nástupe na trón svätého Petra. Venoval sa aj politickým témam ako prisťahovalectvo,
klimatické zmeny, sociálna spravodlivosť, problému chudoby. Po prílete na Slovensko preto vyzval na
boj proti okázalosti, nádhere a svetskej veľkoleposti. Koniec koncov, meno František si vzal po Františkovi z Assisi, ktorý spával v chlievoch. Pápež František taký problém nemá. Ako rodák z Buenos Aires sa naučil aj veľmi dobre hovoriť po taliansky, čo aj musel tak ako tak, lebo taliančina je spolu s latinčinou úradným jazykom hlavného mesta rímskych katolíkov (Status Civitatis Vaticanae).
Hneď po prílete ho prijali špičkoví predstavitelia slovenskej politiky na čele s prezidentkou a zástupcami
diplomatického zboru. Na jedného z dvoch neúspešných bývalých premiérov si už čas nenašiel. Pápež
František vo Vatikáne totiž nie je v opozícii a už nemá antipápeža, je to nesporná hlava štátu. Na Slovensku sa pápež v úvodných prejavoch venoval aj našej malej Európe, ktorá sa podľa neho má opäť dostať do „centra dejín“. Všetci vieme, že je to už len historická rozprávka, ktorá sa nezopakuje. Ale aj latinskoamerický pápež musí dať z Argentíny (asi tretina jej obyvateľov si dlhodobo nárokovala taliansky pôvod) signál, že Európa nezahynie, inak by jeho svetová misia tu v Európe nemala zmysel. Vďaka jednoznačne výbornému poradcovskému tímu pápež František vie niečo o Veľkej Morave cez Uhorské kráľovstvo až po Československo a Slovensko. Vo svojom úvodnom prejave spomenul aj puto medzi slovanskými národmi (možno ho poradcovia nepoučili o vrelých historických putách medzi Poliakmi a Rusmi alebo Chorvátmi a Srbmi) a dal na vedomie, že si uctieva slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda.
Keby bol pápež František politikom, asi by ho mnohí nazvali populistom. Ale pápež František je aj duchovná a symbolicky charizmatická bytosť a jeho návšteva je pre Slovensko nádejou, napomenutím aj varovaním. Na historickú otázku z rakúskej televízie z čias Jána Pavla II., či tento pápež verí v Boha, by som asi odpovedal rovnako: „Myslím si, že sa mu to dá veriť.“ Keby jeho návštevu a vyjadrenia pozoroval Leopold Ranke, asi by možno na chvíľu vstal z mŕtvych.
Autor je bezpečnostný analytik.