Dnes má meniny: Marek
Keď sa spomenú odbory, väčšine z nás sa vybaví ROH (Revolučné odborové hnutie) a dostupné dovolenky z čias, keď mala vedúcu úlohu Komunistická strana. Politicky ostrieľanejší si spomenú na neskoršiu legendárnu dohodu o spolupráci medzi odborovou centrálou KOZ a politickou stranou SMER SD, nejakého Emila Machynu a trezor Ivana Saktora. Tým to zväčša hasne.
Vo svojej podstate to je zaujímavé, pretože odbory sú už tradične združenia osôb s najväčším počtom členov vo väčšine štátov, a teda potencionálne silný politický hráč. Disponujú mnohonásobkami členov,
ktoré majú všetky politické strany spolu. Môžu byť školou demokracie. Malý odborový predák, zvolený zamestnancami spomedzi pracujúcich vo fabrike, sa prederie pomocou volieb na nadpodnikovú úroveň. Vo voľbách konkuroval iným malým odborovým predákom z iných fabrík a časom bude sedieť za stolom s veľkými chlapcami z politiky a hospodárstva. Aby to bolo demokratickejšie, nebude prijímať rozhodnutia sám, ale zväčša v nejakom kolektívnom orgáne, ktorý bude pozostávať z jemu podobných ľudí. Politické strany sa trieštia a zanikajú už pri zlomku členov. Odbory to tu nejako prežívajú.
Tieto prežívajúce odbory sa tradične spolupodieľajú na formovaní životnej úrovne zamestnancov v štáte, spolurozhodujú o úrovni sociálneho zabezpečenia obyvateľstva, formujú pracovné právo, bránia obchádzaniu Zákonníka práce cez živnosti. Efektívne odbory vedia vyjednať vyššie mzdy, vyššie mzdy znamenajú vyššie odvody a dane na chod štátu. Viac peňazí vo vnútroštátnej spotrebe uberá z dividend, limituje nárast ceny akcií, rozrušuje investorov. V časoch, keď sa hovorí o hroziacom kolapse dôchodkového systému, pričom prebiehajúca digitalizácia „potiahne“ len vyspelé štáty, máme my len výrobné haly.
Na Slovensku odbory obklopuje akýsi puch. Preto som sa rozhodol priniesť zopár príspevkov k tejto téme a trochu ich spropagovať. Alebo túto problematiku aspoň dostať do povedomia a otvoriť diskusiu. Ako sa dalo očakávať, pri príprave som natrafil na zaujímavý biotop.
Začnem pekne po poriadku. Transformáciou ROH. Pamätáte si časy, keď sme boli všetci rovní a rovnejší? V časoch takmer úplnej odborovej organizovanosti sme sa takmer všetci (a takmer dobrovoľne) zúčastňovali nákupu členských odborárskych známok. Nebolo to málo, a tak okrem chodu odborov ostalo aj na zveľaďovanie odborárskeho majetku. Dom odborov tam, rekreačné stredisko tu, nejaké školiace stredisko úplne inde. Vlastne, v každom väčšom meste a v každej turistickej lokalite. Niektorí
znalci pomerov odhadovali majetok odborov v čase transformácie na 5 miliárd korún, Denník SME podľa ich zistení tvrdil, že hodnota odborárskeho majetku v roku 2003 bola 1,7 miliárd korún (viac sa dočítate TU). Ceny nehnuteľností neklesli. Viete, čo sa s tým majetkom stalo? Nie? Zvláštne, veď sme sa na to predsa skladali všetci. Teda s najväčšou pravdepodobnosťou aj Vy, Vaši rodičia a Vaši starí rodičia. Dobrou správou je, že tie nehnuteľnosti nezmizli. Hneď.
Ako sa dalo čakať, odborársky majetok ROH prežil rok 1989 bez ujmy. Prešiel však transformáciou. Kombináciou náhod a zlých rozhodnutí neprešiel priamo na odbory zastrešujúcu Konfederáciu odborových
zväzov a ani jednotlivé odborové zväzy. Došlo totiž k zriadeniu Jednotného majetkového fondu, do ktorého bola veľká časť nehnuteľností prenesená. Podiel na fonde bol v chaotických časoch rozdelený medzi jednotlivé zväzy podľa počtu členov odborov, ktorých v tom čase vykazovali. Konfederácia odborových zväzov, čiže akási formálna špička odborov, ostala bez podielu. Keby som chcel dlhodobo zabezpečiť absolútnu závislosť a poslušnosť tzv. špičky odborov (KOZ), neurobil by som to inak. Konfederácia totiž v tomto momente zostala závislá výhradne na členských príspevkoch jej členských zväzov a príležitostných externých zdrojov. Napríklad niektorým ministerstvom spravovaných EÚ fondov, alebo od refundácie nákladov na zabezpečenie kontroly bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Chceš aký – taký aparát? Podaj si žiadosť o projekt a možno ti nejaký schválim. Tu sú podmienky (viac sa dočítate TU). Politická a finančná
závislosť formálnej špičky odborov. A tak by som ich bral.
Kde sú „kľúče od miešačky“?
Osoby oprávnené konať v mene združenia JMF sú podľa registra záujmových združení právnických osôb menej známy Peter Pokorný a viac známy Emil Machyna, dlhoročný predseda najväčšieho odborového zväzu KOVO, s dôležitým hlasom v orgánoch KOZ a tlupou kamarátov v Smere. Ten prvý od roku 1992 a ten druhý od roku 2003 (viac TU). Orgány združenia sú Predstavenstvo a Rada členov. Kto v nich sedí a akú odmenu za pôsobenie v týchto orgánoch poberá, je zrejme tajomstvo, lebo radoví členovia a ani väčšina funkcionárov, s ktorými som sa rozprával, to ani netušila. Bolo by preto čistou špekuláciou vychádzať z toho, že tam sedí špička väčšiny odborových zväzov pôsobiacich v Slovenskej republike, zlúčených v KOZ, a že odmeny budú vzhľadom na zodpovednú úlohu pri spravovaní a postupnom odpredaji nehnuteľností z fondu nad pomery adekvátne. Preto všetci dúfajme, že tam neprevláda pri rozhodovaní nič iné ako záujem o dobro jednoduchého pracujúceho člena odborov a nižšieho funkcionára, ale nie spravodajské hry „ja na bráchu a brácha na mne“.
Zistiť, ako na tom odborársky majetkový fond aktuálne je, je reálne nemožné. Zlé jazyky hovoria, že po odpredaji budovy Domu odborov Istropolis na bratislavskom Trnavskom mýte za utajenú sumu a terajšieho
sídla Konfederácie odborových zväzov neďaleko bratislavského Blumentálu vo fonde ostanú naozaj hodnotné už iba hotely SOREA. V porovnaní s rozpisom, ktorý uverejnil denník SME v roku 2004, by to bol
už iba zlomok (viac v článku TU). A tu sa natíska otázka, kam sa vlastne všetky tie nehnuteľnosti a peniaze za ich odpredaj vlastne podeli? Odpoveď by si zaslúžili minimálne všetci členovia odborov. Tých má byť stále cez dvestotisíc.
Postupné rozpredávanie majetku po ROH a dlhotrvajúci pokles členskej základne, ktorý je spojený s jej starnutím, zanechali na kondícii odborov hlboké stopy. Pokusy zmeniť trend zmenami pri prerozdeľovaní členských príspevkov smerom k nadpodnikovým štruktúram, kde by bolo aspoň
teoreticky možné pôsobenie vyššieho počtu kvalifikovaných expertov, zlyhali. Namiesto toho sa z veľkej časti členského pravidelne platí nejaký príspevok k jubileu, darčeková poukážka, vianočné posedenie, prípadne výlet.
V boji proti úplnému úpadku do zabudnutia v časoch, keď osem až deväť z desiatich zamestnancov nevie s odbormi nájsť spoločnú reč, poslúžila spolupráca s politickou stranou SMER. Otvorená spolupráca s výhradne jednou politickou stranou odplaší istú časť pracujúcich. Nie každý má rád Roberta. Robert ale musí minimálne predstierať svoje sociálne nastavenie. Preto sa odbory hodia. V prípade spojenectva s vlastníkom „kľúčov od miešačky“ v odboroch je na slovenskej politickej scéne vylúčené, že Roberta niekto bude úspešne kritizovať z ľava aj v prípade istej politickej flexibility smerom k extrémnej pravici. Dohodnime sa na balíčku sociálnych opatrení a neotvárajme pár stotisíc živnostníkov z donútenia. Doprastav. Ako to dopadlo? Podstav na inšpektorátoch práce? Pomalé netransparentné súdy rozhodujúce o pracovnoprávnej agende? Nekazte nám dobrú náladu, tu sme pri žatve. Pár odborových zväzov s desiatkami tisícov členov sa síce tradične proti deklarovanej spolupráci so SMER-om búria? Chcú komunikovať aj s inými partnermi? Je to bezpredmetné, niekto niekde zahlasuje za spoluprácu, KOZ SR to podpíše a verejnosť sa dočíta o nedefinovaných, politicky naviazaných odboroch. Rozumej ich viac či menej závislej špičky KOZ. Škola demokracie v praxi.
Výsledky odborárov, ako aj ich postavenie v spoločnosti, hovoria jasnou rečou. SMER tu, ako sa zdá, nebude na večné časy, náhradný program už beží a zamestnanci sa prestali spoliehať na jednotnú Konfederáciu. Prvou lastovičkou, do ktorej pracujúci vkladali svoje nádeje na zlepšenie, boli popri kresťanských odboroch aj novovznikajúce odborové organizácie AIOS a Moderné odbory vo Volkswagene. V ich pozadí stoja mladší, ambiciózni bývalí funkcionári a zamestnanci z Machynovho KOVO, ktorí mali výhľad na „kľúče od miešačky“. Bolo a aj stále je ťažké na ne dosiahnuť. Boli to profesionáli, ktorí sa rozhodli zvýšiť životnú úroveň niektorých pracujúcich. Zo svojich skúseností museli vedieť, že odborové zväzy majú problém s vyfinancovaním cez príspevky od ich členov. Nemali k dispozícii náhradné zdroje vo forme po ROH zdedených nehnuteľností. A čo je hlavné, na rozdiel od skostnatenej a spolitizovanej KOZ v rozklade mali byť skutočne nezávislé. S oficiálnou pomocou od politických strán preto nemohli počítať.
Autor je investigatívny novinár.