Komentár Iva Samsona: V Nemecku sa končí jedna éra a nikto nevie, čo bude ďalej

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Voľby do nemeckého parlamentu (Deutscher Bundestag) sa konali koncom septembra 2021 v riadnom termíne. Aj táto “riadnosť” dosvedčuje niečo o tradovanej nemeckej disciplíne a “poriadku”.

Už pred voľbami bolo jasné, že sa končí jedna 16 rokov trvajúca éra kancelárky Angely Merkelovej, ktorá pochádza z komunistického Východného Nemecka, ale celý svoj aktívny politický život venovala kresťanským demokratom – unionistom z CDU-CSU. Najznámejšie nemecké denníky ako Frankfurter Allgemeine Zeitung, Süddeutsche Zeitung alebo Die Welt už nie sú momentálne zahltené prognózami volieb a ich výsledkov. Výsledky už sú známe. Všetkých zaujíma niečo iné: Kto pôjde s kým do vlády a ako dlho bude jej zostavovanie trvať? Týždne? Stihne sa to do Vianoc?

Európu to veľmi zaujíma, lebo Nemecko je ekonomickým motorom EÚ a od vývoja v tejto krajine do značnej miery závisia aj ekonomiky inde, mimochodom, taktiež na Slovensku. Samotné voľby boli pokojné, na uliciach sa súperiace tábory nemlátili päsťami na americký alebo ruský spôsob, nečastovali sa vulgarizmami ako Slováci, účasť bola 76, 6 %, teda dokonca vyššia ako pri predchádzajúcom parlamentnom hlasovaní v r. 2017. Že dochádza k historickej zmene, bolo jasné všetkým, Merkelová už dlhšie predtým oznámila dosluhovanie a politický dôchodok. Že však dôjde až k takému poníženiu unionistov, to neočakával nikto.

Vládna koalícia CDU-CSU získala len 24, 1 % hlasov spolkových občanov a oproti predchádzajúcim voľbám stratila 8, 8 %. Naproti tomu sociálni demokrati (SPD), ktorí už štyri volebné obdobia boli „nasuchu“, s výsledkom 25, 7 % zaznamenali prírastok 5, 2 % a stali sa najsilnejšou stranou. V každom prípade to je celonemecká bieda, je to totiž prvýkrát v dejinách Spolkovej republiky, keď najsilnejšia strana nezískala aspoň 31 % hlasov.

Nemecký parlament opäť početne narástol a má teraz najvyšší počet poslancov (735) vo svojej histórii. Tretia najsilnejšia strana (Bündnis 90/Grüne, teda zelení) dopadla horšie ako v predvolebných prieskumoch (14, 8 % hlasov, prírastok 5, 9 %), ale stala sa z nich dôležitý partner pre tak sociálnych, ako aj kresťanských demokratov. V hre sú aj liberáli (FDP) s 11, 3 % hlasov (takmer jednopercentný nárast oproti roku 2017).

Každý desiaty Nemec volil protiprisťahovaleckú Alternatívu pre Nemecko (AFD) – 10, 3 % voličov, ale s touto stranou nikto do koalície nepôjde. To len možno vtedy, keby predsedom SPD alebo CDU-CSU bol bývalý prezident Česka Václav Klaus, ktorý sa prekvapivo zúčastnil na jednom verejnom zhromaždení AfD a mal tam pôsobivý prejav. Ale ako vieme, Klaus, hoci má nemecké priezvisko, nie je nemeckým občanom a už vôbec nie je predseda nejakej nemeckej politickej strany. Úplne prepadla post-komunistická nemecká Ľavica (Linke), ktorá stratila takmer polovicu voličov a ani neprekročila kvórum 5 %, lenže vďaka nemeckému „podvojnému“ systému priamych hlasov sa v bundestagu udrží.

Scenárov na vytvorenie vlády je v súčasnosti veľa. Nemecké médiá píšu o možnosti veľkej koalície („klerikáli“ a „socani“) ako o nie veľmi pravdepodobnej, hoci matematicky by v bundestagu získali pohodlnú väčšinu. Lenže voliči SPD dali hlasy neznámemu Olafovi Scholzovi práve preto, že si želali zmenu. A z radov unionstov zaznievajú silné hlasy, aby sa CDU-CSU stiahli do opozície, vylízali si rany po debakli a opäť sa postavili na čelo Nemecka, aj keď tiež pod nevýrazným novým lídrom Arminom Laschetom. Jeden aj druhý predseda teda budú bojovať o priazeň liberálov a zelených, ktorí oportunisticky nevylučujú spoluprácu ani s jednou, ani s druhou najsilnejšou stranou. O koalíciu s volebne neúspešnými „neonáckami“ (AFD) a „neokomoušmi“ (Linke) prejaví záujem iba politický samovrah.

Autor je bezpečnostný analytik. Vyštudoval v znovuzjednotenom Nemecku a pôsobil tam ako univerzitný pedagóg.