Komentár Iva Samsona: Majú sa Slováci učiť po anglicky?

Máme za sebou vážnu trhlinu v Európskej únii. Vystúpenie Veľkej Británie z tohto zväzku európskych krajín k 31. decembru 2020. Pri procese “brexitu” nezvyčajne ožili Francúzi. Ústami Jeana-Clauda Junckera, frankofilného luxemburgského politika a neskôr predsedu Európskej komisie, ide vlastne o jazykový zisk.

Pravda, niektorí pozorovatelia už dlhodobejšie pochybovali o jeho triezvosti. Ale aj podľa francúzskeho prezidenta Emanuela Macrona si francúzština, ten najkrajší, najšarmantnejší a najkultivovanejší jazyk na svete, vylepší pozíciu v EÚ a Európe po tom, čo ju po druhej svetovej vojne definitívne prevalcovala angličtina. V zákulisných priestoroch európskych inštitúcií išlo jednoznačne o zlomenie dominancie angličtiny, Nemci o návrate svojho jazyka na európsku scénu radšej múdro mlčia. Španieli ani nemusia mlčať, tým by tu niečo rozumeli aj tak iba akademici. Na úvod i záver tohto príspevku je treba povedať, že autor komentára bol vášnivým stúpencom esperantského hnutia, aj keď priznáva, že esperanto dnes nemá šancu stať sa globálnym neutrálnym komunikačným prostriedkom.

Angličtina sa svetovým jazykom stala na základe princípu, že “jazyk nasleduje moc”, aj keď angličtín máme veľa. Vo svojom známom rozhovore s britským odborníkom na stredovýchodnú Európu (Timothy Garton Ash) mu prezident Václav Havel, český vyslovovač štandardnej angličtiny, povedal asi toto: Máme angličtinu, ktorej rozumieme všetci, to je európska angličtina. Tam sa dohovoria Fín aj Grék, Talian aj Poliak, Lotyš aj Portugalčan. Potom nasleduje angličtina, ktorej rozumieme len trochu, to je americká angličtina. A potom je angličtina, ktorej rozumieme najmenej, a to je tá vaša, britská angličtina.

Keď počujeme slovenských športovcov, politikov, novinárov alebo umelcov, každý sa snaží niečo vyhabkať po anglicky, zväčša so slovenským, resp. slovanským prízvukom, niekedy aj štandardne bruselským. Často to neznie veľmi esteticky a už vôbec nie originálne, ale rozumie sa tomu. Česi sú na tom horšie, tí sa prízvuku len tak ľahko nezbavia, aj keby “vonku” alebo aj na Slovensku žili desaťročia. Slováci sú však v znalosti cudzích jazykov geniálni. Už podľa dávnejších zistení Eurostatu ovláda každý Slovák aspoň jeden cudzí jazyk. Dôvod? V EÚ sa slovenčina a čeština považujú za dva samostatné jazyky. Česi to musia rešpektovať, ale mnohí z nich považujú slovenčinu len za nárečie češtiny, nie za cudzí jazyk.

Na Slovensku majú už aj žiaci základných škôl povinnosť učiť sa ďalší cudzí jazyk. Ešte v roku 2019 sa vášnivo diskutovalo o tom, či nechať angličtinu ako ten povinný, ale prevážil názor, že základné školy môžu dať na výber, ak na to majú kapacity, aj nemčinu, francúzštinu, ruštinu, dokonca taliančinu. Esperanto neponúkli, škoda. Tento jazyk sa totiž naučíte v priebehu intenzívneho štúdia o týždeň, “natvrdlým” to trvá tri týždne. Je jasné, že rodičia pre svoje ratolesti ako prvý cudzí jazyk väčšmi volia angličtinu. Barbarský to jazyk, ako uvádzal Herbert G. Wells, fenomenálny britský spisovateľ. Tvrdil, že kto sa učí po anglicky, sa vlastne musí učiť dva jazyky. Jeden, v ktorom hovoríte a druhý, v ktorom píšete a čítate. Slovenčina taká barbarská nie je, čo máte na srdci, máte aj na jazyku, a to aj v písanej podobe. Iste, po niekoľkých borovičkách v krčme aj v inej.

Pri všetkých výhradách voči angličtine a pri unáhlenom optimizme frankofilných nadšencov po brexite musíme povedať, že angličtina už ovládla svet. Ide jednoznačne o imperializmus – jazykový. Hovoria a dohovoria sa s ňou dve miliardy ľudí, nielen v Severnej Amerike, Austrálii, Británii, Írsku, na Novom Zélande. Napokon, päťdesiatka svetových štátov sú členmi Britského spoločenstva národov (Commonwealthu). Angličtina ostane prvým jazykom v EÚ, tým prvým z dvoch oficiálnych jazykov NATO, je komunikačným jazykom v Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), je prvý medzi rovnými spomedzi jazykov OSN (popri čínskom, arabskom, španielskom, francúzskom a ruskom). A je to jazyk vedy. Dve tretiny vedeckých publikácií vychádzajú (aj) v angličtine, v jazyku, s ktorým sa v základoch dohovoríme prakticky všade vo svete. Aj keby pomocou rúk a nôh. Nie iba na letiskách a v hoteloch. S rôznymi nemčinami, francúzštinami, arabčinami, ruštinami alebo dokonca taliančinami a inými si dajme pohov, to až ako druhý, tretí či x-tý pokus o cudzí jazyk. Inak, v takej Indii (a to je prosím šestina svetovej populácie) nebudete na ulici schopní dozvedieť sa, kde je záchod.

Autor je bezpečnostný analytik. Pôsobil (s prestávkami) šesť rokov ako výskumník a pedagóg na Univerzite Wolverhampton v Anglicku.