Komentár Iva Samsona: Kto má pravdu a kto klame – Ukrajinci alebo Rusi?

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Otázka o pravde a lži je večná a v jednej svojej pesničke sa jej dotkol bývalý sovietsky spevák, textár, herec, gitarista, básnik, “protestsongér”, akýsi sovietsky “náš” Karel Kryl. Myslím si, že meno Vladimír Vysockij nie je slovenským “folkárom” neznáme.

Jedna z jeho najvýraznejších, vlastne filozofických pesničiek sa venuje téme hlboko ruskej: pravde a lži. Rodák z Moskvy (zomrel tamtiež) z obdobia brežnevovskej stagnácie mal problémy nielen s Brežnevom, komunistami, alkoholom, ale najmä s hľadaním pravdy. O nej je aj jeho pesnička (v úžasnej moskovskej ruštine) Pravda a lož. Skeptický Vysockij pripúšťa, že lož víťazí, pravda ťahá za kratší koniec. S rozpoznaním pravdy a lži má ľudstvo problém od nepamäti a nijakú Nobelovu cenu za pravdu, našťastie, ešte nevymysleli. To by bolo kandidátov!

Na ktorej strane je pravda a lož v rusko-ukrajinskom konflikte?

Vysockij mal ako rodený Rus povedomie o predstieraní pravdy a realite lži. Koniec koncov žil v časoch, keď sa na verejnosti hovorilo niečo iné ako doma, učitelia deťom klamali len sa prášilo a – reprodukujúc slová Alexandra Solženicyna, ruského antikomunistu a neskôr proputinovského nacionalistu – išlo o režim, ktorý je schopný presvedčiť vás, že nemáte nos medzi očami. Lož nemá krátke nohy, ako sa hovorí v medzinárodných prísloviach, lož je politická realita, má rôzne chápadlá. Najlepšie je na tom slabší jedinec, ktorý si pomôže ľudovou múdrosťou, že jeden je za päť a druhý za dvoch bez siedmich. A je z problému von.

Rusko-ukrajinský problém vo februári 2022 nastolil antonymum pravdy a lži ako opäť výsostne aktuálnu tému. Tu sme už však na tenkom ľade. Ukrajinci sú “malým bratom” Rusov, po ukrajinsky sa mimo západnej Ukrajiny hovorí so svete málo a podľa súčasného ruského prezidenta Ukrajinci vlastne neexistujú, sú to (v lepšom prípade) zlou ruštinou “hútoriaci” Rusi. Ibaže popieranie historického skresľovania dejín je práve v Rusku povestné. A tu už ani nemusím reprodukovať nešťastného Solženicyna. Stačí obrátiť pozornosť na tzv. Lžidimitrijov, ktorí predstavujú špecifickú črtu ruských dejín. Aj tu, v západnej (strednej) Európe, by sme ťažko hľadali analógiu k podobným “týpkom” a k ich pokusom vydávať sa za stratených synov bývalého vládcu Ruska, v našom prípade cára Ivana IV – Hrozného. V dejinách západnej Európy máme tiež falošných zmŕtvychvstalých (napr. Johanka z Arku, upálená v r. 1431, znovu ožila a ako Pannu orleánsku ju ešte po tri roky vítali, hostili a oslavovali), ale to sa netýkalo nárokov na trón. Pravda a lož majú v Lžidimitrijoch svoje historické miesto. Dejinami sa tiahli lži a podvody vždy a všade, ale neviem si vybaviť, že by sa po vymretí Přemyslovcov po vražde Václava III (1306) niekto vyhlásil za ďalšieho Přemyslovca alebo po vymretí Arpádovcov (1301) za právoplatného nástupcu Ondreja III.

Pravda a lož v ruských dynastických dejinách

To po smrti Ivana Hrozného sa s jeho právoplatnými dedičmi roztrhlo vrece, menovite s údajnými cárovičmi Dimitrijami (ten skutočný včas umrel). Jeho nástupcovia postupne ožívali jeden po druhom, ten najslávnejší (ruský mních Grigorij Otrepjev), Lžidmitrij I, sa dokonca s pomocou Poliakov zmocnil Moskvy, ale náklonnosť k Poliakom a rímskemu katolicizmu viedla k jeho zlynčovaniu pracujúcimi v r. 1606. Potom sa to Lžidimitrijami zase len hemžilo (na scénu vstúpili ešte prinajmenšom traja ďalší) a inak to nebolo s tými, ktorí zázračne prežili popravu cára Mikuláša II a jeho rodiny v r. 1918.

Najslávnejšou znovuzrodenou bola veľkokňažná Anastázia, ale našli sa aj cároviči, ktorí prežili boľševický masaker v Jekaterinburgu. Svet bol ochotný tieto lži do značnej miery prijímať, metóda biologického dôkazu pomocou DNA vtedy ešte neexistovala. Tento bič boží na zahýbajúce ́manželky a neverných oteckov a iných, ktorí zvyknú tvrdiť „ja som s ňou nikdy nič nemal“, si dlho dával načas. Prinajmenšom od staroveku.

Toto historické expozé uvádzam len na margo stretnutia francúzskeho prezidenta E. Macrona a jeho ruského náprotivku, keď Francúz verejne vyhlásil, že v otázke Ukrajiny sa pozitívne dohodli a Rus po skončení rokovania reagoval tvrdením, že to nie je pravda. Jeden z nich teda musí byť “lžipolitik” a vydávať sa za niekoho, kým nie je. No, ktorý to bude? Nepravý Ján z Arcu alebo ten druhý ožil v mauzoleu?

Rusko-ukrajinský konflikt tak trochu pripomína vtip kolujúci v bývalom Československu po smrti Leonida Iljiča Brežneva, ktorý sa chcel dostať do neba. Svätý Peter ho už takmer pustil dnu, ale potom ho láska k blížnemu prešla: „Moment, pán Brežnev, mám tu správu, že ste 21. augusta 1968 znásilnili jednu malú krajinu v strednej Európe, to môže byť u šéfa problém.“ „Ale čo tu vymýšľate, súdruh svätý Peter. Ja som si tu malú krajinu predsa potom vzal!“

Autor je bezpečnostný analytik.