Žijeme v prelomovom čase. Doba rečí farárov, doba novín či televízorov je preč. Sme v epoche „hoaxov“, no nie je to nič nové

Do boja s „dobou plastovou“ vyzval kedysi nezabudnuteľný Ján Budaj z kresla ministerstva životného prostredia a bezdomovcom tým trochu uľahčil život. A možno aj životnému prostrediu. Žijeme však v paralelných problémoch a jedným z nich je cielená demagógia.

Slovenčina po krátkom váhaní prevzala cudzie podstatné meno „hoax“, hoci má k dispozícii substantíva „chýr“, známejšie, aj keď tiež cudzie slovo „fáma“. Ale hoax, nech tomuto „termitu“ požehná sám pánboh, má ako výraz svoje čaro, ktoré Slováci a iní neanglicky hovoriaci negramoti musia ešte len objaviť a vstrebať do jazyka neoštúrovcov.

Ale je to škoda, alternatív by sa dalo nájsť dosť, aj keď by neboli také „šik“. Čo tak zaviesť pojem „účelové zavádzanie informácií“, „mätúci výmyseľ“, „prefíkaná lož“, „nevedome prevzatý imbecilizmus“ alebo čokoľvek iné? Ale ako rozlíšiť, čo je vedome šírená lož a čo prihlúple alebo nekritické preberanie správ? Slovenčina má v zásobe desiatky názvov z nárečí, ktoré by mohla ponúknuť Jazykovému ústavu Ľudovíta Štúra ako inštalované moderné slovakizmy. Ale iste, hoax, akokoľvek cudzorodé, aj keď nie práve po slovansky znejúce označenie pre niečo nepoctivo podávané, sa v povrchne používanej slovenčine už „usalašil“. Tak ho tam nechajme. Ak raz Rusi dobyjú Ukrajinu možno sa zaužíva názov choaks nechorošij. Ale to by sme sa dostali zasa na začiatok formálnych a fonetických vlastností jazyka a k zbytočným diskusiám. Simplemente, hoax sme si ako lingvistického a zahraničného votrelca ako-tak osvojili, je tu, máme ho a nezbavíme sa ho. A to sa netýka iba významu slova.

Médiá, sociálne siete, propaganda verzus vláda

V dnešnom svete hoaxov, sociálnych sietí, podzemných televízií a agentúr sú klasické médiá, ktoré preverujú zdroje informácií, ešte vzácnejšie ako banány a pomaranče v ére reálneho socializmu. Kedysi veľmi dávno (to bolo ešte v časoch ČSSR) som ako „pubescent“ cestoval vlakom z Prahy do Bratislavy a pred železničnou mal svoj „krám“ vyložený budúci kapitalista. Núkal iba zelené pomaranče za takmer dvojnásobne nižšiu cenu, než za aké sa podarili kúpiť tie žlté. A verejnému pultíku pred vchodom do bezpečia stanice Praha-Stred dominoval jeho oportunistický nápis „Kubánske, ale dobré“. Takže aj na kubánske a iné hoaxy si nakoniec môžeme zvyknúť.

Pravda, médiá obviňujú politikov, ako by len oni mohli za to, že sa šíri extrémizmus a vymyslené kvázifakty. Na vine sú, naturalmente, aj médiá samotné. Napríklad tým, že príliš často namiesto prinášania overených faktov sa niektoré z nich snažia byť aktivistické, robiť politiku, súdiť, hodnotiť, odsudzovať. Ale nie je toto práve práca médií a mimovládnych organizácií? Veď sú to nielen faktografi, ale aj provokatéri a ich úlohou je, aby zvýšili záujem apatického obyvateľstva o „veci verejné“.

Vidno to nielen na dnes dominujúcich a nekontrolovateľných spravodajských sieťach, ale nevyhnú sa tomu ani komerčné televízie. Sme takí, akí sme a to, čo väčšinu z nás priťahuje, sú negatívne správy: vraždy, lúpeže, nehody, obvinenia, škandály, úmrtia celebrít, akoby sa nič iné nedialo. Povinne spravodajstvo z NR SR, ale ak sa tam poslanci nepobijú, ako sme to poznali z ruského alebo ukrajinskému parlamentu, je nuda.

Pred pár rokmi sa ma jeden nepríjemne naladený spoluobčan spýtal, či by som mu nepomohol k vyriešeniu jedného sociálne osobného problému. Poradil som mu, nech sa obráti na svojho poslanca. A som rád, že zuby, ktoré mám, sú stále moje a nie náhradné.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

558