Vpád ruských vojakov sa Ukrajincom navždy zapíše do pamäti. Kritických dátumov však majú v histórii viac

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Ukrajincom zrejme z historickej pamäti nikdy nezmizne dátum 24. 2. 2022 a začiatok „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine. Iste, Ukrajinci by takých dátumov z historických udalostí vyhrabali viac.

Zo staršej, už dávno nežijúcej generácie mali všetci Česi vyrytý v pamäti dátum 8. 11. 1620, keď české „stavy“ prehrali bitku na Bielej hore a ich krajina pripadla na 300 rokov Habsburgovcom. Čechov tento dátum prenasledoval, prišli v jeho dôsledku o svoju evanjelickú elitu, nielen o Jana Ámosa Komenského. Prvý československý prezident T. G. Masaryk ešte pred vznikom ČSR tento dátum v Amerike neúprosne vtĺkal do hlavy prezidentovi Wilsonovi. Keby však bol býval hovoril nie o bitke na Bielej hore, ale názov by zamenil za lokalitu Montenegro, tak by to Thomas Woodrow Wilson prešiel bez pohnutia obočím. Američania, ako je známe, sú v dejepise slabí.

Niektorí naši dnes už zväčša nežijúci spoluobčania majú v hlave vytetovaný dátum 30. 9. 1938, keď v Mníchove podpísali dohodu o odstúpení nemecky hovoriacich území ČSR k Nemecku a zakódovaný dátum 15. 3. 1939, keď Nemecko Mníchovskú dohodu porušilo, obsadilo „zvyšné“ Česko a ďalší deň vytvorilo Protektorát Čechy a Morava.

Celkom každý si spomenie na dátum 21. 8. 1968, keď vojská bratských krajín Varšavskej zmluvy (skromná česť Albánsku a Rumunsku) prekročili hranice ČSSR a rozdrvili kontrarevolúciu. Prakticky každý sa pamätá, ako a kedy sa o intervencii dozvedel, mnohí vtedy videli prvýkrát sovietske tanky v priamom nasadení. Slovenskí susedia Poliaci ťažko niekedy zabudnú na dátum 1. 9. 1939, keď nacistické Nemecko prepadlo „Rzeczpospolitu“ a na 17. 9. 1939, keď komunistický Sovietska zväz ako spojenec Nemecka zaútočil na Poľsko z východu. Obidvaja bratia v zbrani sa nakoniec o Poľsko spravodlivo podelili. Komunistom pripadol o niečo málo väčší diel tejto tragickej krajiny, ktorá bola svedkom už svojho štvrtého (!) historického delenia v moderných dejinách. Ruská propaganda dnes tiež žije z jedného dátumu, z ktorého nakoniec vyrobili legendu o Veľkej vlasteneckej vojne. Túto vojnu Sovietskemu zväzu 22. 6. 1941 pripravil ich spolupáchateľ, keďže krajina jedného supersúdruha zaútočila na krajinu iného supersúdruha. Asi žiadnemu Američanovi nedostanete z historickej mysle dátum 7. 12. 1941, „deň hanby“, ako to nazval americký prezident F. D. Roosevelt, keď Japonsko napadlo územie USA a Japonci s hlavou v smútku spomínajú na 6. 8. 1945, keď prvá atómová bomba dopadla na Hirošimu. 11. 12. 1941 Nemecko vyhlásilo vojnu USA a k vojne sa ako nacistický satelit srdnato pridalo aj Slovensko. Historicky uvedomelí Briti si zase dobre pamätajú na deň 15. 2. 1942, keď padol Singapur, čím sa stalo zrejmé, že britské impérium nie je večné. Takisto svet nezabudne na útok proti USA 11. 9. 2001, ten sa z pamäti Američanov nedá vymazať. Čechom a Slovákom a vôbec Čechoslovákom vrátane národnostných menšín neunikne dátum 17. 11. 1989, keď sa z recesistickej študentskej demonštrácie stal začiatok konca režimu jednej strany.

Dátumov krížom-krážom dejinami je obrovské množstvo, východní Nemci pietne oslavujú 17. jún 1953, keď sovietske jednotky potlačili v zárodku rebéliu východonemeckých robotníkov. Maďari nezabúdajú na 23. 10. 1956, keď sovietske vojská začali vojenskú ofenzívu proti “kontrarevolucionárom” v Budapešti a Maďari, ktorí pochádzajú tiež zväčša z robotníckej triedy (z knihy Paula Zinnera „Revolution in Hungary“), tých Sovietov celkom dosť postrieľali. Dozvukom bol tzv. krvavý kúpeľ na olympiáde v austrálskom Melbourne krátko potom pri vodnom póle medzi ZSSR a Maďarskom. Maďarskí pólisti si ani tak nevšímali loptu a mýlili si ju s hlavami sovietskych borcov. Bazén sčervenal od slovanskej krvi a rozhodcovia museli zápas predčasne ukončiť.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik