Strieľajú civilistov a všetko bombardujú, vraví plačúca Ukrajinka, ktorej sa konečne podarilo ujsť z Charkova

Po dlhých dňoch strávených v kryte v Charkove sa dostali konečne z vojnovej zóny. Zdroj FOTO: Archív LK

Je večer 22:26 a teplomer na telefóne ukazuje mínus jeden stupeň, aktuálna pocitová teplota je však na úrovní mínus štyroch stupňov. Do rána sa má ochladiť na mínus sedem. Napriek mrazom je na slovensko-ukrajinskej hranici čulo, ľudia utekajúci pred vojnou neustále prichádzajú. Mnohí ani nevedia, kam vlastne idú. Snažia sa však čo najrýchlejšie nájsť nejaké miesto, kam by sa uchýlili pred zimou a mohli sa aspoň jednu noc konečne v pokoji vyspať.

Posledných pár nocí je na hranici mrazivých. Teploty klesajú pod nulu. Zdroj FOTO: LK

Stretávame dve ženy. Tvrdia, že po niekoľkých dňoch sa im podarilo dostať z úkrytu. Prišli z obliehaného mesta Suma, ktoré je blízko ruských hraníc. Len včera odtiaľ odišlo vyše 100 autobusov s civilistami. “Nebolo svetlo, voda, bolo komplikované odísť, vozili nás autobusy vďaka humanitárnemu koridoru. Ešte nevieme, kam pôjdeme. Sme radi, že sme odišli. Ale chceli by sme sa vrátiť. Domov je domov,” hovoria s plačom ženy utekajúce pred vojnou.

Staršia pani s dcérou a manželom sa chystali na odchod autobusom (tie ľudí rozvážajú naprieč celým Slovenskom i Českom). Prišli len s malým kufrom, zatiaľ však tiež nevedia, kam pôjdu. “Som z Charkova. U nás je “úžasná” situácia. Všetko bombardujú, strieľajú civilistov, nedalo sa tam už vydržať. Boli sme skrytí v pivnici, dochádzala nám voda aj jedlo. Len z rádia, ktoré sme celé dni v podzemí počúvali, sme sa dozvedeli o humanitárnom koridore. Vyšli sme tak opatrne von a nasadli na najbližší autobus. Dostali sme sa až sem,” hovorí žena z Charkova, ktorá v ruke zviera tašku s trasúcim sa psíkom.

Pre utečencov je zadarmo k dispozícii čerstvé jedlo, základné hygienické potreby aj právna pomoc. Zdroj FOTO: LK

Mladý Sergej za nami prišiel sám. Povedal, že jeho škola je celá zničená a teraz sa učí cez telefón. Spolu s mamou idú do Francúzska, otec ostal bojovať na Ukrajine. Dúfajú, že situácia sa rýchlo upokojí a budú sa môcť vrátiť domov. Nie sú jediní, dúfajú a veria v to všetci, ktorí sú nútení svoju krajinu pre vojenskú inváziu opustiť…

Množstvo ľudí uteká s domácimi miláčikmi. Na našej strane hranice sú pre nich k dispozícii rôzne potreby. Zdroj FOTO: LK

Na slovenskej strane hranice čaká pomoc nie len na ľudí, ale aj na zvieratá. Je tu postavený stánok s potrebami pre domácich miláčikov – ľudia tu nájdu obojky, náhubky, prenosné boxy, prepravné tašky či čerstvé jedlo. Denne stánok navštívia ľudia s približne šesťdesiatimi domácimi miláčikmi. A práve na nich je vidieť skutočný nefalšovaný strach…

Videoreportáž si môžete pozrieť tu: https://www.facebook.com/koco.lukas/videos/679109473288568