Rusi milujú Ukrajinu, ale iba vtedy, ak poslúcha. Dnes je pre nich planou hruškou, preto ňou bez milosti trasú

Mesto Kyjev. Zdroj FOTO: pixabay.com

Kedysi som sa v študentských rokoch venoval medzinárodným porekadlám, lepšie povedané podobnostiam porekadiel v rôznych jazykoch. Porekadlá sú niečo iné ako príslovia, skôr je to ich zárodok označujúci ustálené obrazné jednotky, ako vás poučí každý výkladový slovník. V niektorých jazykoch sa porekadlá aj vtipne rýmujú (španielčina je možno na prvom mieste), inde sa do slovenčiny prekladajú len kostrbato.

Ljubi ženu kak dušu, triasi “jejo” kak grušu – toto ruské porekadlo by sa najlepšie dalo preložiť ako “čím viac ženu biješ, tým lepšie”. Španielčina napr. namiesto pojmu žena používa slovo “asno” – somár.

Ukrajina je naša!

Niet pochýb, že Rusi milujú Ukrajinu, ale iba ak ona poslúcha, inak vedia byť tak trochu zlí. Je to dnes predsa ich planá hruška a môžu ňou bez milosti triasť, aby odpadlo to, čo je “nezdravé”, ako to vo svojom pamätnom prejave z r. 1969 nazval prvý, resp. generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák o začatí normálneho života nazvaného konsolidácia a normalizácia. Ale bolo už neskoro. Tí, ktorí sa prostituovali členstvom v KSČ, keď sa do tejto štátostrany už “nemuselo” vstupovať, z nej po Moskovských protokoloch v auguste 1968 vystúpili, inak sa z nich potom stali vyhodení alebo vyškrtnutí “komouši”.

Netreba im závidieť, asi po februári 1948 nevedeli, čo sa v krajine odohráva a netušili, koľko ľudí sa nachádza vo väzení len preto, že sú antikomunisti alebo sú z toho jednoducho podozriví. Otázka: Čo bolo zlé na tom, že niekto bol antinacista, antifašista alebo antikomunista? A čo zlé je dnes na tom, že niekto je Ukrajinec a je “antirusifikátor”? Ukrajinčina bola v bývalom cárskom Rusku aj v bývalom Sovietskom zväze jazykom druhej kategórie, “elity”, ak sa chceli dostať ku slovu, museli v Moskve hovoriť po rusky podobne, ako Slováci (Milan Hodža) hovorili v Budapešti po maďarsky alebo vo Viedni (T. G. Masaryk) po nemecky. Štefánik by to v Paríži so slovenčinou tiež ďaleko nedotiahol, aj keď to nebol poslanec francúzskeho parlamentu. Rusko však chápe Ukrajinu ako svoje teritórium a nenechá si ho vziať.

Prečo Ukrajinci neutekajú pred “ukroterorom” do Ruska

Nepochybne je to preto, že Ukrajine sa nesplnil historický sen, na ktorý naleteli aj slovenskí voliči v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Slovensko bude Švajčiarskom, slovenská koruna bude dolárom strednej Európy, neskôr prišiel aj sľub o dvojnásobných platoch. Pamätáte?

Ukrajinci z Ukrajiny utekali už dávno pred ruskou inváziou preto, že ich štát im ostal niečo dlžný. Vtedy to však bolo o ekonomickej migrácii, dnes ide o život. Do Ruska sa Ukrajincom nechce preto, že sami Rusi z Ruska utekajú a najväčšia krajina sveta sa demograficky prepadá v relácii “etnickí Rusi” verzus ostatní občania Ruskej federácie, ktorí etnickými Rusmi nie sú a nechcú byť. Etnických Rusov z Ďalekého východu masovo vytláčajú Číňania a migračný tlak (vlastne útek) Rusov smerom na Západ rieši ruská generalita tlakom na ovládnutie Ukrajiny smerom na západ.
Ale nemyslím si, že Slovensko sa má nejakej agresie obávať. Pokým trvá NATO a jej princípy, útok na Poľsko, Slovensko alebo iné aliančné štáty by bol pre Rusko vedomou vojenskou samovraždou. Aj ruská verchuška sa má rada a chce si užívať pohodlný život na chalupách (dáčach). Žiaľ, na úkor vlastných občanov.

Ivo Samson, bezpečnistný analytik