Jej meno je vo fotografii vyhľadávanou značkou. Kristiana zachytáva radosť zo života, nadčasovosť a realitu

Influencerka a fotografka Kristiana. FOTO: Matej Kmeť

Jej príbeh je krásny a zároveň pokorný, tak ako ona sama. Svojimi fotografiami dokáže zachytiť emócie, ktoré vás doslova chytia za srdce, pretože svoju prácu robí s radosťou a láskou k ľudom. Dokáže vytvoriť neuveriteľnú atmosféru, a to len vďaka svojej autenticite. Keď ju spoznáte, bude vám stačiť len pár minút a pochopíte… Fotografka Kristiana Kóňa.

Kristi je fotografkou telom i dušou. Jej fotografické začiatky boli však možno trochu netradičné. „V našej rodine je fotografovanie takpovediac dedičné. Moja mamina je profesionálna fotografka a dedko zasa umelecký fotograf. Keď som bola malá, často ma fotili, skúšali na mne nové trendy, a tak pre mňa fotenie od detstva bolo samozrejmosťou,” vraví.  

Ako plynul čas, z malého dievčatka sa stala slečna, ktorá mala nastúpiť na strednú školu. „Mňa samú nikdy nenapadlo, že by som sa mohla venovať foteniu. Ani ma do toho u nás doma nikto nenavádzal a nenútil. Myslím si, že práve vďaka tomu, že som si k tomu našla cestu sama a prirodzene, ma to tak veľmi chytilo za srdce a baví ma to doteraz,” objasňuje Kristiána. Keď už bolo potrebné rozhodnúť sa, na akú pôjde strednú školu, otec sa jej (teraz už vie, že celkom takticky) opýtal, či by si nechcela skúsiť nafotiť kamarátky u mamy v ateliéri. “Prekvapilo ma to, ale prišlo mi to zároveň ako super nápad. Zrealizovala som fotenie a pamätám sa, ako veľmi ma to bavilo. Z výsledku som bola taká nadšená, že odvtedy som sa vo fotení nevedela zastaviť. Úplne ma to pohltilo.“ Pocit nadšenia a spätná reakcia ľudí, ktoré ako mladé dievča dostávala, ju utvrdili v tom, že chce študovať fotografiu, kde bola veľmi úspešná, pretože sa do tohto povolania jednoducho zamilovala. “Šla som nakoniec študovať fotografiu na strednú filmovú umeleckú školu v Košiciach a pokračovala som na Vysokej škole múzických umení v Bratislave,“ dodáva.

Kristi je fotografkou telom i dušou. Foto: Archív KK
Do svojho povolania sa nadaná umelkyňa zamilovala. Foto: Katarina Šlesarova

A tak sa jej profesijný príbeh začal písať akoby sám. Fotografovaním sa začala živiť, keď mala len štrnásť rokov. „Najskôr som fotila len najbližšie kamarátky a spolužiačky. No keď sa fotkami pochválili ich kamarátom a na sociálnych sieťach, ktoré v tej dobe len začínali, začali sa mi s prosbou o fotenie ozývať aj celkom cudzí ľudia.

Povedala som si, že od ľudí, ktorých nepoznám, si vypýtam aspoň symbolickú sumu. Vtedy boli ešte slovenské koruny a bola to naozaj smiešna suma,“ zasmeje sa a keď sa zamyslí, napadne jej, že už v tej dobe si vedela v tejto oblasti vážiť samú seba a svoj čas. “Keď som sa presťahovala do Bratislavy, na VŠMU, kde som študovala fotku aj kameru, sociálne siete už naplno fungovali. Vždy sa našiel niekto, kto mal záujem o fotenie. Postupne som si tak mohla dovoliť pýtať za svoju prácu viac. Vtedy som už fotila aj v Bratislave, aj v Košiciach a moja klientela sa postupne začala rozširovať.“

Na svoje prvé zábery spomína s úsmevom. “Boli to neprirodzené fotografie v ateliéri, kde som kládla dôraz na pózy, rôznorodé oblečenie, mejkap, rozfúkané vlasy od ventilátora, farebné pozadie a rekvizity. Sú vlastne úplným opakom toho, čo robím dnes.“ Napriek tomu, že dnes je vo fotografovaní veľmi ťažké preraziť, ona si nad tým hlavu nelámala. „Svoju prácu som vnímala ako niečo, čo ma baví a robím to s nadšením. Bavilo ma tráviť čas s ľuďmi, rozprávať sa s nimi, skúšať rôzne nápady a nafotiť ich v čo najkrajšej podobe. Ako som sa vyvíjala, spoločne so mnou sa vyvíjala aj moja tvorba. Motiváciou pre mňa neboli peniaze a úspech. Veľmi ma posúvala vpred pozitívna spätná väzba od ľudí a celkovo dobrý pocit z toho, čo robím. Keď človek robí niečo zo srdca, s dobrým úmyslom a verí tomu, bude v tom veľmi pravdepodobne úspešný,“ tvrdí stále skromná duša.                                                                   

Vo voľnom čase sa venuje hlavne manželovi a rodine. Foto: Archív KK

Dnes má pre začínajúcich fotografov len jednu radu. „Mne veľmi pomohlo, keď som na fotenie oslovila ľudí, ktorí sa mi páčili ich životným štýlom, ktorí boli pre mňa niečím inšpiratívni a chcela som ich spoznať. V podstate som si vytvorila svoje vlastné, ideálne fotenie. A robím to dodnes. Výsledkom je pre mňa nielen sloboda a nadšenie z práce, ale vytváram si portfólio presne takých fotiek, aké chcem fotiť. Vďaka týmto fotkám sa mi potom ozvú klienti, ktorým sa páči podobný štýl a s ktorými sme si celkovo blízki a na jednej vlne.”

Prácu si nastavila tak, aby bola spokojná, aby jej robila radosť a mala popritom aj dosť času sama pre seba. Foto: Archív KK

V jej portfóliu rozhodne nechýbajú emócie či rozmanité kategórie zachytávajúce významné aj bežné udalosti. Fotí najmä ľudí, pretože ju baví zachytávať ich vzťah, pekné chvíle a radosť zo života. “Niekomu sa môže zdať, že sú to len obyčajné momenty, ale pre mňa je to niečo výnimočné. Láska, vrúcny vzťah medzi ľuďmi, tradičný rodinný život, rodinné oslavy. Je pre mňa nesmierne dôležité, aby sa ľudia pri fotení so mnou cítili dobre. Snažím sa o to, aby sme si spoločne užili čas počas fotenia a aby aj samotný priebeh bol pre nich príjemnou spomienkou, nie len výsledné fotografie. Mám rada aj reklamné fotenia pre pekné, rodinné značky, ktoré sú mi blízke,” hovorí Kristiána, ktorej fotografie vás chytia za srdce. Svoju prácu zverejňuje len minimálne, napriek tomu má vždy plné termíny fotenia. Možno je to tým, že sa snaží ľudom porozumieť a naladiť sa na ich vlnovú dĺžku. “Nesmierne ma teší, keď cítim, že sa so mnou cítia dobre a dôverujú mi,” vysvetľuje navonok krehká bruneta, pre ktorú je najdôležitejším poslaním jej fotografie len jedno skromné želanie – Nič obrovské a nadnesené, len robiť ľudom radosť. “V podstate tak robím radosť aj sama sebe. Zároveň sa snažím, aby mali moji klienti pekné spomienky na výnimočné obdobie, ktoré prežívali,” rozpráva pokorne.

„V poslednom čase ma nesmierne bavia aj témy v oblasti psychológie. Ísť viac do hĺbky človeka a vzťahov. Skúmať, prečo máme také rôznorodé názory, pocity, postoje a reakcie,“ vysvetľuje nadaná fotografka. Vďaka svojmu povolaniu spoznala množstvo známych ľudí, fotila napríklad napríklad Mary Bartaloš, Tamaru Heribanovú, Táňu Pauhofovú, Sajfu a Veroniku Ostrihoňovú. Ako vraví, s každým z nich si vytvorila priateľský vzťah, vďaka ktorému sa ku nej radi vracajú.

Trendy vo fotografii síce nesleduje, no aj napriek tomu vie, že prirodzenosť sa nikdy neprestane nosiť. „Riadim sa svojim pocitom a životným štýlom. V rámci svojej tvorby robím podstatne menej zásahov do fotografií ako v minulosti. Používam len jemnú úpravu, takmer bez retuše. Snažím sa, aby moje fotografie boli prirodzené, ale zároveň estetické. Keď si budeme o pár rokov prezerať naše fotografie, najviac sa nám bude páčiť realita a nadčasovosť,“ vysvetľuje.  

Mladá fotografka rada trávi čas prípravou a vychutnávaním si dobrého jedla. Foto: Archív KK

V dobe, v ktorej má mnoho ľudí problém ohodnotiť sa za svoju prácu a vypýtať si za ňu adekvátne peniaze, sa ona riadi jediným. “Priznám sa, že moje služby sú asi tie drahšie, ale myslím si, že moja práca a skúsenosti sú priamo úmerné cene. Mám obmedzený počet fotení na 2-3 v týždni, pretože aj vďaka tomu som svieža, mám radosť z práce, vždy sa na ňu teším, nie som preťažená a užívam si to. Verím, že aj to je dôvod, prečo sa so mnou moji klienti cítia dobre a radi sa vracajú,” hovorí otvorene.

Napriek tomu, že fotenie a fotoworkshopy, ktoré organizuje, sú jej srdcová záležitosť, vo voľnom čase sa venuje hlavne rodine a manželovi. „Milujeme dlhé a otvorené rozhovory viac do hĺbky. Rada trávim čas prípravou a vychutnávaním si dobrého jedla, prechádzkami v prírode, vzdelávaním sa v rámci zdravého životného štýlu, cvičením, plánovaním výletov a čítaním kníh,“ vyratúva.

Na otázku, či má s fotografovaním nejaký nesplnený sen, skromne odpovedá „Nemám, nikdy som nad tým takto neuvažovala. Nastavila som si prácu tak, aby som bola spokojná, aby mi robila radosť a mala som popri tom aj dosť času sama pre seba. No v osobnom živote sa veľmi teším na to, keď si založíme rodinu, budeme si harmonicky spolunažívať. Na vzájomné porozumenie, na pohodu a pokoj. To je to, čo si želám najviac,“ uzatvára.