Štatistiky ukazujú nový trend: Masívne emigrácie na Západ už ľudí nelákajú, mnohí sa vracajú domov do rodných krajín

Ochota odísť za lepšou prácou, vzdelaním či novou životnou výzvou je dnes bežnou súčasťou života tisícov ľudí po celom svete. Na začiatku prichádza eufória z nového prostredia, zdravý strach a fascinácia cudzou kultúrou. Po mesiacoch či rokoch sa však v podvedomí mnohých emigrantov začne ozývať niečo, čo nečakali – tichý, ale neúprosne silný pocit vlastenectva. Ako človek zistí, že hoci odišiel zo svojej rodnej krajiny, ona neodišla z neho?

Tento jav sa zďaleka netýka len Slovákov. Podobné vnútorné premeny zažívajú milióny ľudí bez ohľadu na to, či pochádzajú z Bratislavy, Varšavy, Dublinu alebo Lisabonu. Keď človek opúšťa domov, často si balí len to najnutnejšie. Zanecháva staré sociálne zázemie, milované miesta a rodinu. Prvé týždne v novom svete nepripomínajú medové týždne, no všetko je nové a psychológovia tento stav nazývajú fázou kultúrneho očarenia. Vlastenectvo je v tejto chvíli na bode mrazu – človek sa predsa chcel alebo musel „odstrihnúť“.

Zlom však prichádza plazivo. Zvyčajne v momente, keď opadne prvotné nadšenie a nastúpi každodenná rutina. Prvopočiatkom tohto procesu býva hlboké sebaspytovanie, ktoré odhalí skutočnú silu puta k domovu.

Detaily, ktoré spustia lavínu

Sila vlastenectva sa v cudzine málokedy prejavuje veľkolepými gestami alebo mávaním vlajkou na námestí. Človek ju v sebe objaví cez zdanlivo banálne momenty.

Prvým varovným signálom býva zmyslová nostalgia. Je to ten moment, keď prejdete okolo pekárne vo Viedni, Londýne či New Yorku a vôňa čerstvého chleba vám okamžite pripomenie nedeľné ráno u starej mamy. Zrazu zistíte, že namiesto lokálnych špecialít ochotne precestujete pol mesta, len aby ste v špecializovanom obchode kúpili balíček bryndze, tresku alebo Horalky. Tieto potraviny už nie sú len jedlom – stávajú sa „jedlým domovom“, ktorý človek potrebuje na prežitie v cudzom emocionálnom prostredí.

Druhým posunom je obrana vlastnej identity. Keď sa vás cudzinci opýtajú, odkiaľ ste, už to nie je len strohá geografická odpoveď. Začnete s hrdosťou vysvetľovať domáce zvyky, históriu či prírodné krásy. Človek v zahraničí podvedome preberá rolu kultúrneho veľvyslanca.

Návrat do tvrdej reality

Túžba po domove sa však často prejavuje aj prakticky – rozhodnutím vrátiť sa. Ako to však vyzerá, keď sa človek po rokoch strávených v cudzine – kde si zvykol na fungujúce štátne služby či odlišnú kultúru – vráti späť do zložitej domácej slovenskej reality?

Predstavte si Petra, ktorý strávil desať rokov v škandinávskom Göteborgu. Doma ho privítala nielen vôňa borovicových lesov a rodnej dediny, ale aj preplnené úrady, dlhé čakacie lehoty u lekárov, nekonečné stavebné konania a všadeprítomná spoločenská nevraživosť v správach. Prvý polrok zažíval takzvaný reverzný kultúrny šok. Zistil, že domov už nie je taký, aký ho zanechal, a on sám sa zmenil. Napriek tomu, hoci nadáva na nefunkčný systém a politickú náladu, zistí, že jeho korene sú hlbšie než frustrácia z bežných denných problémov.

Kto sa dnes vracia domov najviac?

Slováci nie sú v tomto smere výnimkou. Celosvetové štatistiky ukázali zaujímavý trend – éra masívneho trvalého odlivu obyvateľov na Západ sa v mnohých krajinách mení na vlnu návratov.

Poliaci na čele rebríčka: Historicky jedno z najväčších vysťahovaleckých národov v Európe dnes zažíva masívny obrat. Vďaka prudko rastúcej ekonomike, digitalizácii a pracovným príležitostiam sa domov do Poľska vracajú státisíce ľudí z Veľkej Británie, Írska či Nemecka. (zdroj Eurostat)
Íri a pobaltské štáty: Po ekonomických krízach a stabilizácii domáceho prostredia zaviedli napríklad Írsko či Estónsko špeciálne programy a kampane na lákanie svojich odborníkov späť, pričom zaznamenali silnú vlnu remigrácie vzdelanej mladšej generácie. (zdroj: Írsky štatistický úrad a Estónsky štatistický úrad)
Slovensko a stredná Európa: Aj keď zo Slovenska stále odchádzajú mladí ľudia a študenti, štatistiky ukazujú, že čoraz viac ľudí v produktívnom veku po rokoch v zahraničí zvažuje návrat, pretože tu majú rodinné zázemie a sociálne väzby, ktoré sa v cudzine nahrádzajú len veľmi ťažko. (zdroj: Štatistický úrad SR)

Vlastenectvo ako filter reality

Dlhodobý pobyt v zahraničí čistí zrak. Z diaľky totiž mizne malicherný domáci šum a zostáva len to podstatné. Človek začne vidieť veci, ktoré doma bral ako samozrejmosť – bezpečnosť v uliciach, dostupnosť prírody, hĺbku priateľstiev či úprimnosť, ktorá v niektorých západných korporátnych kultúrach chýba.

Zistíte, že ste skutočným vlastencom, keď vás správy z domova nenechávajú chladnými. Keď pri tónoch hymny pociťujete zimomriavky.

Odchodom za hranice človek nestráca domov. Naopak, často až tam zistí, kde presne zapustil svoje najhlbšie korene. Ukazuje sa, že vlastenectvo nie je o tom, kde momentálne žijeme, ale o tom, čo si nesieme v sebe, keď zhasnú svetlá cudzieho veľkomesta.

Autor: Andrea Havranová

120