Štát je mocný ochranca a zároveň tyran. Má však dve tváre - môže vám všetko dať, ale aj všetko vziať

Štát je všadeprítomný. Rodíme sa v ňom aj zomierame s ním, ovplyvňuje každý aspekt nášho života. Berieme ho ako samozrejmosť a nevieme si ani predstaviť, čo by sme bez neho robili, aj keď naň stále hromžíme. Ale to neznamená, že sa ho chceme zbaviť. Žiadame len lepší štát, lepšieho správcu a ochrancu, takže opäť len nič iné než štát.

Už je medzi nami len minimum anarchistov, ktorí by štát najradšej úplne zrušili a dali volnú ruku ľudskej prirodzenosti – nech si každý vládne sám a bude dobre. No ale to by to na svete vyzeralo… Takže boj kritikov štátu už nie je bojom proti štátu ako inštitúcii, ale zápas o jeho charakter ako dokonalejšieho štátu. Čistých „popieračov“ štátu nájdeme v novovekých dejinách dosť, štát je predsa prostriedok pre privilegovanú menšinu, ako ovládať tých zvyšných, tvrdil napr. nevyliečiteľný skeptik David Hume, inak dôležitý filozof v živote T. G. Masaryka. Aj keď práve jemu imponovala potreba zdravého skepticizmu, nie negácia štátu. V 18. storočí, v ktorom Hume tvoril, ste mohli o všeobecnom hlasovacom práve iba snívať. Aj dnes nájdete veľa „kuvikov“, ktorí nadávajú na súčasnú podobu demokracie. Ľudia sú predsa „blbí“ (okrem nás), tak prečo im dávať do ruky nástroj, ktorý legitimizuje nevhodné politické maniere a ten „bordel“ tu navôkol. Dôležité je dovoliť tým menej „blbým“, aby nás múdrejších prevýšili, kým sa ešte staneme sami blbými. Ale tomu sa predsa hovorí idea demokracie, úplne mladej a krehkej (na tú otrokársku niekde v Grécku zabudnite) predstavy, že ľudia nemôžu byť večne blbí. Len im musíte dať šancu niečo zmeniť. Dnes už to nemusí byť vojnou, stačia nudné parlamentné voľby.

Na čo ten štát vlastne máme?

Opäť zabrúsim do európskeho myslenia, tentokrát o jedno storočie predtým. Thomas Hobbes, podobne ako Hume takisto Angličan, prirovnáva štát k obrovskej morskej príšere, ktorá požiera všetko. Vo svojom diele Leviathan (meno prevzaté z biblickej tradície) tvrdí, že bez štátu sa človek nachádza v prirodzenom stave, je slobodný a vedú sa preto „vojny všetkých proti všetkým“. Preto Hobbes štát ako inštitúciu odobruje, má to byť druh zmluvy medzi ľuďmi, ktorí odovzdávajú časť svojej suverenity, a štátom, ktorý sa o nich stará z vyšší, im zverenej moci. Ide o tzv. spoločenskú zmluvu. Krásna rozprávka, ale ona v realite funguje. Nevieme, kto by nám vyplácal zárobky a dôchodky (možno súkromná charita?), kto by odvážal odpadky prameniace z nášho konzumného spôsobu života? Bez štátu by sme však boli svetoví bezdomovci, politicky vyobcovaní a bez základnej teritoriálnej identity.

Bez štátu by sme nemali zákony, ktoré nám hovoria, čo máme a nemáme robiť. Nemuseli by sme platiť dane (znefunkčnili by sme tým všetky štátne služby pre verejnosť). Že mnohí s tými zákonmi nesúhlasia a chceli by ich mať naformulované inak, je prirodzené. Od toho však my ľudia – teraz už občania – máme svojich zástupcov v parlamente, ktorí ich schvaľujú. Veru, ak to je parlament a nie jeho paškvil na spôsob totalitných ideológií, ktorými sa 20. storočie len hmýrilo. Demokratický parlament v bývalom komunistickom Československu by ťažko odsúhlasil Ústavu ČSSR v roku 1960, ale parlament (Národné zhromaždenie) už dávno nebol buržoázny, už vyše dekády sa vystrájal ozajstne ľudovo. Všetkých 300 poslancov prijalo (inak prakticky úplne bezvýznamnú, pretože sa už praktikovala) vedúcu úlohu KSČ v štáte a spoločnosti. No keby aspoň jeden poslanec bol proti, ale ani jediný nie a nie! To by ho/ju potom pracujúci ľud pod kombinézami robotníkov – prezlečených pracovníkov ŠtB – zlynčoval ako špiónov z Wall Street.

Monopol na násilie

Áno, štát má výsadné právo na legitímne použitie násilia, fyzickej sily, disponuje právom na donútenie a má od toho poruke represívne orgány. Na tom však nie je nič zlé, od toho sme si predsa (dnes už o tom ani nevieme) štát vybrali. Štát však má právomoci, ktoré našu slobodu obmedzujú mimo dohody. Ako príklad uvádzam, keďže sme na Slovensku, menovú reformu v bývalom Československu v roku 1953, keď štát ľudí, ktorí preňho poctivo pracovali (neboli to podnikatelia na burze v New Yorku), absolútne ožobráčil. Potom mu už nikto ako ochrancovi ľudskej dôstojnosti neveril. Ale vtedy si štát už mohol s bezprávnymi občanmi robiť, čo chcel. Ak štát tyranizuje, je to vysoká hra.

175