Dnes má meniny: Jela
Straty na životoch civilistov vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou sú bezpochyby hrozivé. Rôzne zdroje však uvádzajú rôzne počty vojenských obetí. Kým čísla z Ukrajiny hovoria o tisícoch padlých ruských ozbrojencov, informácie z Ruska hovoria sotva o stovkách. Dve matky ruských vojakov, ktorí by sa mali nachádzať na Ukrajine, vyspovedala špeciálna korešpondentka denníka Novaja gazeta Irina Tumakova. Článok sme prevzali s jej dovolením a prinášame ho v nezmenenej podobe.
Len dva moje rozhovory s príbuznými mladých ruských vojakov, s mamou jedného a so starou mamou druhého, mnohé vysvetľujú. Áno, ich chlapci sú nájomní vojaci. Ale títo žoldnieri neukončili základný výcvik. Ako, podľa vás, majú bojovať takýto „vojaci“? A za čo? V mene čoho sa majú kaličiť a hynúť v krajine, ľud ktorej ešte včera aj ich prezident nazýval bratským?
Len si prečítajte čo hovoria ich blízki. Dovolili mi, aby som uviedla ich plné mená a mená ich detí, pretože teraz sú tieto ženy vyčerpané zo strachu: jednoducho chcú vedieť, kde sú teraz ich deti. Velenie ich nepoctilo ani elementárnou odpoveďou.
Pavel Abramov
Jeho mama sa volá Jelena Alexandrovna Abramovová. Syn je vyštudovaný učiteľ angličtiny a francúzštiny. Slúži v motostreleckej brigáde v hodnosti (podľa slov matky) slobodníka. Pavel ukončil vysokú školu a hneď sa dostal na základnú vojenskú službu. Povolali ho bez ohľadu na ploché nohy a celkovo nie veľmi pevné zdravie. „Je veľmi sčítaný, má bohatú slovnú zásobu, od malička mal rád knihy Ernsta Jungera, Remarquea, často citoval frázu z filmu o tom, ´že existuje taká profesia – brániť vlasť,´ hovorí jeho mama. Preto sa Pavel ani nepokúšal vyhnúť sa armáde. Z Riazanskej oblasti, kde zostala jeho mama, ho poslali slúžiť na Ďaleký východ a tam, podľa slov matky, si rozmyslel, že zostane profesionálne brániť Vlasť. Ale potom dobrovoľne – nasilu podpísal kontrakt. „Všetkých, ktorí odmietli podpísať kontrakt v jeho útvare, poslali na „takeláž“, to je taký špeciálny polygón, kde celé dni vláčia veľmi ťažké debny so strelivom,“ hovorí Jelena a dodáva: „Mnohí to nezvládali a podpisovali kontrakt, len aby sa vrátili do normálnych podmienok. Syna tak rozbolel chrbát, že sa dostal do nemocnice. A rozhodol sa, že na „takeláž“ sa už nevráti a radšej podpíše kontrakt. A okrem toho, po podpísaní kontraktu sľubovali slušné zárobky až 45-tisíc rubľov (pozn. red. cca 200 eur) a ako učiteľ by u nás v regióne dostával minimálnu mzdu. A syn to podpísal. Chcel odísť z armády, len čo bude mať možnosť.“
Kontrakt na dva roky Pavel podpísal v septembri 2021. Sľubovaných 45-tisíc, podľa slov Jeleny, nedostal. Jeho peňažné zaopatrenie činilo 27-tisíc rubľov. „A to ešte bude dobre, ak vyhovejú normatívom fyzických ukazovateľov. Ak nevyhovie, tak bude dostávať menej ako 5-tisíc,“ upresňuje Jelena, podľa ktorej aj z týchto zárobkov im neustále brali peniaze – raz na opravu kasární, inokedy na benzín alebo ešte na čosi. Neodslúžiac ani rok sa Pavel Abramov ocitol na „špecoperácii“ na Ukrajine. Odvtedy jeho mama vôbec nevie, kde je jej syn, čo s ním je, či je zdravý a či vôbec žije. „Môjho syna oklamali,“ túto vetu opakuje ako refrén.
Pavel Abramov má 23 rokov. „Pavel slúžil vo Východnom vojenskom obvode,“ hovorí Jelena. Celý Ďaleký východ – Prímorský kraj, Chabarovský kraj, Amurskú oblasť, Zabajkalie – v januári poslali na cvičenie do Brianska. Všetkých vojakov nechali zoznámiť sa s príkazom, príkaz na služobnú cestu bol tiež podpísaný. Vlak z Ďalekého východu na úplný západ krajiny išiel dva týždne. Začiatkom februára prišiel do Brianskej oblasti. Vojakom na kontrakt je dovolené mať jednoduché tlačidlové telefóny a Pavel každý deň telefonoval mame. Preto vie, že v Briansku sa ich útvar zdržal asi štyri hodiny. Celý tento čas vojaci zostávali vo vagónoch, mali zakázané vyjsť. A potom sa vlak vydal do Bieloruska. V tom čase sa Jelena dočítala, že v Bielorusku je naplánované spoločné cvičenie s Ruskom a bála sa o syna nie viac ako zvyčajne. „V Bielorusku každý útvar obsadil svoj kúsok územia vedľa bielorusko-ruskej hranice,“ pokračuje Jelena a dodáva: „Niekto nad Pripiaťou, niekto neďaleko Gomeľa, kto kde, ale vždy neďaleko hranice. Bývali v stanoch. Kto bol v blízkosti obce, kupoval potraviny. Syn každý deň telefonoval aspoň minútu, pretože tam je predsa roaming. Ale pre mňa bolo dôležité počuť jeho hlas, nič iné som nepotrebovala. 7. februára im oznámili, že bude spoločné cvičenie s bieloruskými vojskami.“ V ten deň Pavel zavolal matke a kričal, že ho „morálne zlomili“. Len ťažko upokojila syna, ale sama si odvtedy nevie nájsť miesto.
Cvičenie sa malo, ako sa dozvedela Jelena, skončiť 20. februára, ale 16.-teho jej Pavel povedal, že skončili skôr. V správach Jelena videla, že západná tlač ohovára Rusko tvrdiac, že práve v tento deň Rusko napadne Ukrajinu. Jelena to čítala a smiala sa nad luhárskym a hlúpym Západom. „Hotovo, mami, skončili sme, chystáme sa domov. Tak mi syn povedal,“ spomína si. „Aj my sme pozerali správy a mysleli sme si – výborne, vidíte ako klamú, to je tá západná propaganda, akéže vojenské udalosti, čo ste?“
Ale 16. februára jej syna a kolegov neodviezli späť na Ďaleký východ. A ani 17. februára ich neodviezli. „Ó, Bože, pýtam sa ho – a kde bývate?“ pokračuje Jelena a dodáva, že syn jej povedal, že spia v autách.
18. februára Pavel povedal mame, že opäť stavajú stany. Oznámili im vraj, že bolo rozhodnuté o predĺžení cvičenia. Jelena si v novinách prečítala, že cvičenie skutočne predĺžili. „Nuž, myslím si, keď predĺžili, tak predĺžili. Vo všetkých útvaroch sú šikovní chlapci, ktorí si dokázali schovať smartfóny a prostredníctvom nich sa dostali na internet. Čítali informácie o tom, čo hovorila západná rozviedka – vraj určite bude vojna. Syn mi o tom rozprával a ja som ho upokojovala slovami, že o tom hovoria, ale my sa im vysmievame. Nič také sa nedeje,“ spomína.
21. februára Pavel oznámil mame, že ich znovu „odvolávajú z miesta“ a presúvajú ich bližšie k bielorusko – ukrajinskej hranici. „A ja čítam v tlači, že anglická rozviedka oznámila, že v priebehu 48 hodín začne napadnutie,“ dopĺňa Jelena, ktorá synovi povedala: „Synáčik, to len klamú, aby vytvorili napätie.“
22. februára Pavel povedal mame, že sú už dva-tri kilometre od ukrajinskej hranice, už vidia územie Ukrajiny. „23. februára zatelefonoval neskoro večer, okolo desiatej,“ vraví Jelena, ktorá cez hrču v hrdle nedokáže ani rozprávať a pokračuje: „Podľa jeho nálady som pochopila, že sú všetci v šoku, skleslí a v slzách. A on mi hovorí: ´Mama, urobili nám nástup a povedali, že sme protizákonne prekročili hranice Bieloruska, máme cestovný príkaz a rozkaz, ktoré sme podpisovali na Briansk a my sme sa odvážili bez akéhokoľvek povolenia opustiť miesto dislokácie. Od tohto okamihu nemáte žiaden vzťah k ruskej armáde, ste dezertéri.´ Takto hovorili ich vlastní velitelia. Hovorila som s inými matkami – to isté. Dokonca im povedali, že na žiadne doplatky nemajú nárok. Pretože služobná cesta bola do Brianska a Briansk svojvoľne opustili. Akože svojvoľne opustili?! A ako je to s cvičením v Bielorusku? Na základe čoho kolóna išla do Bieloruska? Potom im hovorili, že ich čaká trestný prápor, tak lepšie je ísť na Ukrajincov. Syn kričal do telefónu: ´Mama, zradili nás!´ Celú noc som nespala. Upokojovala som samu seba, že čosi také predsa nie je možné. Ale keď zavolal o pol piatej, bolo v telefóne počuť hluk lietadiel, streľbu: ´Mama, usádzajú nás do áut, odchádzame, ľúbim ťa, ak dostaneš oznámenie o mojom úmrtí, neuver hneď, určite si to over.´ Nič viac o synovi neviem. A nik o svojich deťoch nič nevie, viac sa telefonicky nespojili,“ rozpráva Jelena. (Novaja gazeta má k dispozícii všetky dôkazy z rozprávania Jeleny, aké dajú získať v danej situácii)
Jevgenij Rostovcev
Rozprávať sa s Alevtinou Leonidovnou Rostovcevovou je ťažké. Plače, zadúša sa, ťažko sa jej chodí. Jej vnuk je sirota, jeho mama zomrela, keď mal Žeňa 7 rokov, odvtedy ho babka vychovávala sama. Alevtina Leonidovna nevie používať počítač, nevie ani to, kam sa obrátiť pri hľadaní vnuka, preto Jelena Abramovová hľadá oboch chlapcov: svojho Pašu a neznáme pre ňu neznámeho Žeňu Rostovceva. „Žeňu, ako som pochopila, tiež presvedčili, aby podpísal kontrakt,“ hovorí Jelena a dodáva: „Ale babke hovoril, že veľmi chce odísť z armády. Zriedkavejšie sa s ňou spájal ako môj syn so mnou, raz za dva-tri dni. Posledný raz 22. februára.“
Žeňa žil s babkou v Permskom kraji a po škole išiel na priemyslovku v Kirovskej oblasti. Ako hovorí Alevtina Leonidovna, vyučil sa za strojvedúceho vlaku a vrátil sa domov. V októbri 2020 18-ročného Žeňu povolali do armády. „Tri dni bol v Perme a potom prišli velitelia z Usurijska a odviedli ho tam. Povedali: ´Budeš, vraj, slúžiť v automobilovom prápore, môžeš získať vodičské oprávnenie.´ Ponúkli mu hneď kontrakt, zavolal mi a povedal, že ho chce podpísať. Ja som mu povedala, aby v žiadnom prípade nepodpisoval. ´A prečo? Sľúbili, že budú dobre platiť, dostanem hodnosť, získam kvalifikáciu,´ povedal mi,“ vraví babka. A aj podpísal. „Ale v skutočnosti bol plat malý – najskôr 18-tisíc, potom 24-tisíc. To vôbec nebolo to, čo mu sľubovali. Bývali v kasárňach, ale tam ani elektrika poriadne nebola. Potom začal bývať v podnájme spolu s kamarátmi, aj za byt bolo treba platiť po 5-tisíc. Ošatenie si museli sami kupovať. Všetky tie ich výložky a nášivky si tiež museli sami kupovať. A ešte neustále odovzdávali peniaze, raz na jedno, inokedy na druhé: na benzín, na akési plagáty a také veci. Peniaze mu nestačili, pomáhala som mu. Povedal mi, že už má toho dosť, že chce zrušiť kontrakt. Ale akosi sa mu to nedarilo,“ vraví babka.
Začiatkom januára Žeňa zatelefonoval babke a povedal jej, že ich posielajú na cvičenie do Bieloruska. Vo februári sa dozvedela, že vnuk je v Bielorusku ,,poslal jej odtiaľ sms-ku“. Telefonovať domov bolo pre neho drahé. „Napísala som mu: ´Žeňa, kde si, ako sa máš?´ A on odpovedal: ´Sme na koncerte.´ Aký koncert? A ešte predtým písal, že sú v Bielorusku a potom už, že sú na hranici Bieloruska s Ukrajinou. Viac od neho nie sú žiadne správy. Tak sa Jelena podujala pomôcť mi, hľadá aj svoje dieťa a aj za mňa hľadá,“ dodáva zronená babička.