História, ktorá zmenila Blízky východ: Prečo Izrael v roku 2005 dobrovoľne opustil Pásmo Gazy?

Súčasný konflikt v Pásme Gazy vyvoláva množstvo otázok o minulosti tohto územia. Mnohí si dnes kladú otázku, ako sa Gaza dostala pod úplnú kontrolu Palestínčanov a prečo odtiaľ odišli židovskí obyvatelia. Prinášame vám historický pohľad na prelomový rok 2005, kedy Izrael urobil radikálny krok, ktorý dodnes rozdeľuje historikov aj politikov.

Pred viac ako dvomi desaťročiami bolo Pásmo Gazy domovom nielen pre státisíce Palestínčanov, ale aj pre približne 8 500 až 9 000 izraelských Židov. Tí žili v 21 moderných, prosperujúcich osadách, známych ako blok Guš Katif. Mali tu vlastné školy, synagógy, rozvinuté poľnohospodárstvo a chránila ich izraelská armáda (IDF). V lete roku 2005 sa však všetko zmenilo. Izraelská vláda pod vedením premiéra Ariela Šarona zrealizovala plán, ktorý znamenal koniec židovskej prítomnosti v tejto oblasti.

Demografická pasca a bezpečnostná hrozba

Hlavným motorom Šaronovho rozhodnutia, ktoré vošlo do dejín ako Plán jednostranného stiahnutia (Disengagement), bola neudržateľná demografická a bezpečnostná situácia. Na začiatku 21. storočia žilo v Gaze popri deviatich tisíckach Židov viac ako 1,3 milióna Palestínčanov.

Izrael si uvedomoval, že udržať hŕstku vlastných občanov uprostred tak obrovskej a nepriateľsky naladenej populácie je dlhodobo neudržateľné. Počas Druhej intifády (palestínskeho povstania na začiatku milénia) boli izraelské osady pod neustálou paľbou rakiet a mínometov. Na obranu niekoľkých tisíciek osadníkov musel Izrael v Gaze nasadzovať tisíce vojakov, ktorí denne riskovali svoje životy. Ochrana osád stála štátnu pokladnicu obrovské finančné prostriedky a ľudské životy.

„Mojím cieľom je priniesť Izraelu bezpečnosť, nie politické body. Odchod z Gazy uvoľní tlak na naše ozbrojené sily a jasne vymedzí naše hranice tam, kde dokážeme garantovať židovskú väčšinu.“ — Ariel Šaron, premiér Izraela (v prejave k národu, 2005)

Snaha o medzinárodný mier a politický manéver

Ariel Šaron, pôvodne tvrdý zástanca budovania osád, dospel k názoru, že ak Izrael urobil proaktívny krok, medzinárodné spoločenstvo mu vnúti vlastné riešenie, ktoré by mohlo byť pre krajinu nevýhodné. Dobrovoľným odchodom z Gazy chcel Izrael svetu dokázať, že má úprimný záujem o mier a je ochotný priniesť obrovské obete.

Zároveň išlo o pragmatický kalkul: obetovaním kontroly nad Gazou chcel Šaron upevniť pozíciu Izraela na Západnom brehu Jordánu (Judea a Samaria), kde žilo omnoho viac židovských osadníkov a toto územie malo pre Izrael historicky aj strategicky neporovnateľne vyšší význam.

Trauma z evakuácie: Žid proti Židovi

Realizácia plánu v auguste 2005 spôsobila v izraelskej spoločnosti hlbokú traumu. Mnohí osadníci považovali rozhodnutie vlády za zradu a odmietali opustiť svoje domovy, kde žili celé generácie.

Svet vtedy obleteli zábery, ako izraelskí vojaci a policajti so slzami v očiach vynášajú z domovov a synagóg vlastných spoluobčanov, ktorí sa pasívne bránili. Aby sa predišlo tomu, že infraštruktúru okamžite obsadia radikálne skupiny, izraelská armáda po evakuácii civilistov zrovnala všetky židovské obytné domy so zemou.

Menej známe fakty o sťahovaní z Gazy:

Exhumácia mŕtvych: Súčasťou evakuácie bolo aj kompletné vykopanie židovských cintorínov v Gaze. Izraelská vláda nechcela ponechať hroby svojich občanov napospas osudu z obavy pred ich zhanobením, a preto bolo 48 tiel exhumovaných a nanovo pochovaných na bezpečnom území Izraela.
Tragický osud skleníkov: Židovskí osadníci v bloku Guš Katif vybudovali špičkové, technologicky vyspelé poľnohospodárske skleníky, ktoré vyvážali bio-zeleninu a kvety do celého sveta. Americkí židovskí filantropi ich pred odchodom armády odkúpili za 14 miliónov dolárov a darovali ich Palestínčanom, aby mali okamžitý zdroj obživy. Hoci ich palestínska polícia mala strážiť, hneď po odchode armády ich rozvášnený dav vyplienil a rozkradol, čo vtedajšie médiá označili za obrovskú premárnenú príležitosť pre ekonomiku Gazy.
Politické zemetrasenie a rozkol: Tento krok navždy zmenil politickú mapu Izraela. Premiér Šaron kvôli stiahnutiu čelil obrovskej revolte vo vlastnej pravicovej strane Likud (odkiaľ na protest odišiel aj Benjamin Netanjahu). Šaron stranu opustil a založil centristické hnutie Kadima. Krátko nato však utrpel mŕtvicu, upadol do kómy a politický vývoj nabral úplne iný smer.

Čo sa stalo po odchode Izraela?

Izrael odovzdal správu nad územím Palestínskej samospráve pod vedením umiernenejšieho hnutia Fatah. Nádeje na vytvorenie prosperujúcej a mierovej Gazy sa však rýchlo rozplynuli. V roku 2006 vyhralo v Gaze parlamentné voľby teroristické hnutie Hamas, ktoré v roku 2007 po krátkej občianskej vojne úplne vyhnalo Fatah. Odvtedy sa Gaza stala základňou pre útoky na Izrael, čo viedlo k blokáde územia a sérii vojenských konfliktov.

Záver: Ponaučenie pre históriu

Jednostranné stiahnutie z Gazy z roku 2005 zostáva jednou z najkontroverznejších udalostí moderných dejín Izraela. Pre jedných to bol odvážny pokus o mier a demografickú sebaobranu, pre druhých strategická chyba, ktorá vytvorila bezpečnostné vákuum hneď za izraelskými hranicami. Faktom však zostáva, že od septembra 2005 v Gaze neostal žiť ani jeden židovský občan a územie bolo plne zverené do rúk samotných Palestínčanov.