Česi a Slováci zažívajú jeden neprekonateľný problém. Tým sú jednoznačne dejiny

Nie každý predaj musí skončiť okradnutím toho druhého. A máme to tu, tridsiate výročie osamostatnení sa dvoch republík, ktoré dovtedy (od roku 1969) tvorili zvláštny útvar zvaný federácia. Federácia sa počúvala slávnostne ako Československá federácia (vtedy bez pomlčky), znela tak trochu americky.

Nový štát si zachoval „unitárneho“ prezidenta (stal sa ním krátko po normalizácii Slovák), vedúceho skupinky zvanej KSČ a jej bratislavskej pobočky KSS (po Dubčekovi sa na jej čelo postavil tiež náš človek – Slovák), ministerstvo zahraničia viedol tiež Slovák a vrchným ideológom bol občan vtedajšej ČSSR, ktorého rusínsky prízvuk naznačoval, že je neschopný Slovák až do takej miery, že je schopný všetkého. Obe republiky tak mali dva zbrusu nové parlamenty, dve vlády a dokonca v menšom vzorci aj samostatné ministerstvá.

Tridsaťročné výročie oddelenia

Takže sme v rokoch 1989 – 1992 čelili automatickému procesu geografických premien. Do roku 1989 sme mali tri komunistické federácie (odkazujem na legendárnu štúdiu Vojteka Mastného) a všetky sa nám rozpadli. Sovietsky zväz, ako sa ukázalo, to prijal, ale nakoniec neuniesol, Juhoslávia (Srbsko) vzdorovala krvavým spôsobom, ale po zanovitých dobrodružstvách v Chorvátsku a v Bosne ju trochu usmernilo NATO.

V Československu (dva roky pred zánikom tohto štátu ešte s pomlčkou) to prebehlo prekvapivo hladko. Ten „zamat“ bol balzam na utrápený západný svet, ktorý ešte netušil nič o anexii ukrajinsko-tatárskeho Krymu (Ale kto sa v tej geoetnicite má vyznať?) a nasledujúcich hrdinských činov ruskej soldatesky na Ukrajine. Ale kto vie, možno aj nejaký ukrajinský Rus podrezal na Ukrajine hrdlo ruskému Rusovi. Vojna zmazáva to, čomu hovoríme „ľudskosť“.

Poďme k prítomnosti rozdelenia ČSFR po tridsiatich rokoch

Rozdelenie, či sa to niekomu páči alebo nie, bola dobrá vec. Jedným spevavým hlasom to dnes hovoria obe strany, všetci sú spokojní. Tieto dva národy – Česi a Slováci – zažívajú ale jeden neprekonateľný problém, ktorý sa volá dejiny. Ešte kedysi, za študentských čias, som sa dostal ku knihe americkej autorky menom Vera Laska (Vari Vierka Láskavá?), ktorá sledovala kultúru prisťahovalcov z Rakúska-Uhorska do Severnej Ameriky, zahŕňala možno aj Kanadu.

Výsledok štúdie nie je vôbec šokujúci. Slováci a Slovenky sa, po stopách svojich rodičov, ženili a vydávali s Maďarmi (ďalej už to nebudem prechyľovať), Česi si brali Nemky (iste, ak Američan nebol poruke). A nedomnievam sa, že by to bolo len kuchyňou.

Tieto dva národy si zaslúžia samostatnosť a historické okolnosti tomu priali. Nevieme, komu za to poďakovať: Neoliberálovi Klausovi alebo zbojníkovi a zlodejovi (vraj, nechcem mať predvolanie na súd za urážku na cti) Mečiarovi. Ale išlo to bez väčších zábran a tak trochu česko-slovensky. Kedysi som mal tú česť spýtať sa dnes už dávno nebohého ministra zahraničia Česka, Jiřího Dienstbiera, prečo sa ČSFR rozpadla tak jednoducho. Jeho odpoveď bola švejkovská: „Voni ti Češi i Slováci vědí, že když se střílí a jeden toho druhého trefí do kolena, tak to bolí.“ Chudák. Veď kto by tu vtedy strieľal? A navyše ostrými?

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 149