Americko-izraelskí spojenci vojnu v Zálive nesmú prehrať. Dajú ale porazeným šancu na dôstojnú kapituláciu, inak čaká Iráncov krutá občianska vojna

Výhrady voči americko-izraelským leteckým, raketovým, dronovým, satelitným, kybernetickým a spravodajským útokom proti svetovládnemu Iránu (ale ten atribút „svetovládny“ zabudnite, to patrí do historických čias Perzskej ríše) máme na tanieri každú minútu, ak nedržíme historickú diétu.

Teraz sa slabší jedinci nadšene tešia: A už je to tu! Už vo vojne na Ukrajine nie sme sami. A tešia sa, že spojenci prídu do Iránu nastoliť demokraciu a ekonomicky a personálne budú trpieť. Nie, nijaký americký prezident (hoci ten so súčasným titulom šéfa Bieleho domu až taký priezračný nie je) takú blbosť nespraví. Pomôcť si Iránci musia sami!

Operácia hnevu/zúrivosti (neviem, kto v USA jej dodal prívlastok „Epic“) je pod paľbou kritiky: príliš dlhá, príliš drahá. Trump však dal iránskemu režimu šancu podobne ako J. F. Kennedy Sovietom počas karibskej krízy: Buď to vzdáte, alebo dostanete po hube (vybombardujeme vás na „našom“ mori). A prvý/generálny tajomník KSSZ, N. S. Chruščov, to vtedy vzdal. Nakoniec mu to zrátali ako poníženie „sovietskeho človeka“, ale Nikita Sergejevič (nevyskočil z okna) zabránil jadrovej vojne medzi Západom a (sovietoidným) východom (tam dávam úmyselne malé „v“, pretože naše – slovenské, české, maďarské, poľské a azda aj antarktické dejiny sú predsa západné, aj keď si naši rodičia občas uľavili pri kazáčkovi a pospievali si častušku. Stručne povedané, Sovieti z Karibiku zdupkali, J. F. Kennedy to myslel vážne (aspoň podľa svojej autobiografie). Buď svetová vojna, alebo von z našej salaše! Zdupká aj Irán od globálnej vojny?

Neverte ich režimu, je na dne

Momentálne sa tento brutálne antisemitský, antiamerický, protimierový, militantný, agresívny, svojich ľudí masakrujúci (viac už nebudem vymýšľať pojmy-dojmy zo svetových agentúr a iných médií) vraj snaží o čosi ako prímerie v spojeneckej vojne proti Iránu. Americký prezident Donald Trump to veľkými písmenami nechal zverejniť na svojich sociálnych sieťach. Vraj už existujú aj návrhy bodov rokovania o „dohode“, nie memorande alebo zmluve. Lenže vojna má byť iba „pozastavená“, nie zažehnaná alebo skončená skočením si do náruče, ako to spojeneckí vojaci na konci druhej svetovej vojny na Labe (myslím tým rieku) spravili pred kamerami.

Ale prosím vás. Možno má Donald Trump niečo ako dlhodobú stratégiu, ale na absenciu taktiky sa ľudia okolo neho zrejme sťažovať nemôžu. Ale stratégia je odvážna. Irán, podobne ako Sovietsky zväz počas karibskej krízy, to „položí“ a odíde s akou-takou dôstojnosťou (pri udeľovaní láskavostí tohto štýlu sú Američania majstri), ale bude riskovať občiansku vojnu. Odporúčam venezuelskú cestu, hoci v Latinskej Amerike nikdy neviete. Zajtra sa prebudí Adolf Hitler, Juan Perón alebo jeho Evita zo zamrznutého spánku a začnú kričať, nadávať, spievať. A my opäť naletíme. Trochu to pripomína povzdych „starého pána“ v Čapkových Hovoroch s TG, že prestane mať tak až o päťdesiat rokov obavy o demokraciu v jeho krajine. Tých päťdesiat rokov mu nedovolili poskytnúť. Ibaže o Iráne nič nevieme, to nie je náš svet, to je okno zakryté ťažkou záclonou a nám neznámym myslením. A z vlastnej skúsenosti viem, že do toho myslenia nemá veľký zmysel prenikať. To ich myslenie (myslenie jeho režimu) zistíme, až keď bude neskoro.

Autor je bezpečnostný analytik.

322