Roky pribúdajú, fakty sa politizujú a ideologizujú. Dala sa vôbec Hirošima riešiť inak?

Faktograficky už na nič nové po 81 rokoch neprídeme. V auguste 1945 USA zvrhli dve atómové bomby na dve priemyslové japonské mestá, bezprostredne v nich zahynulo najmenej 150 000 ľudí a o necelý mesiac sa oficiálne skončila druhá svetová vojna. Mnohí však stále nastoľujú otázku, či použitie A-bomby bolo nutné a či sa mier nedal vybojovať inakšie.

Všetci sa zhodujú aj v tom, že neskorší víťazi vojny z tzv. Veľkej trojky sa spočiatku sústredili iba na odrazenie nemeckého a japonského protivníka, na jeho vyhnaní z okupovaných území a jeho vojenskej porážke. Požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie prekvapivo vzniesol až F. D. Roosevelt a Stalin aj Churchill si tento nápad veľmi rýchlo osvojili. Odvtedy na tomto type kapitulácie spojenci neústupne trvali a na tom nemohol nič zmeniť ani legendárny pokus von Stauffenberga, keby sa „bol býval“ podaril. O nijakom zastavení bojov a prímerí nechceli spojenci ani počuť bez podmienky bezpodmienečnej kapitulácie a okupácie Nemecka.

S Japonskom to bolo iné. Nielenže nepomýšľalo na kapituláciu (a už vôbec nie bezpodmienečnú), ale samotná predstava odstránenia najvyššieho vedenia, t. j. samotného cisára, bola absurdná čoby len v zárodku myšlienky. S Japoncami sa nedalo vôbec diskutovať ani o ukončení vojny. Keď sa americkí vojaci stretávali s následkami neopísateľnej japonskej brutality na civilistoch a bezradne sa snažili dešifrovať japonský kódex cti, rezignovali a dospeli k názoru, že títo ostrovania vôbec nepatria k ľudskej rase.

Bezpodmienečnú kapituláciu definitívne potvrdila aj Postupimská konferencia

Táto konferencia, konaná až po skončení vojny na európskom bojisku, opäť Japonsku zopakovala podmienky pre ukončenie konfliktu a vyzvala cisárstvo na bezpodmienečnú kapituláciu s varovaním, že inak bude čeliť „rýchlemu a úplnému zničeniu“. Japonská vláda však toto varovanie ignorovala, napriek neúspechom vo vojne v Pacifiku bola ich sila stále hrozivá. Podľa štatistických údajov len medzi polovicou apríla 1945 (to sa H. Truman ujal úradu po zosnulom F. D. Rooseveltovi) a polovicou júla spôsobili japonské sily Američanom straty v celkovom percente takmer polovice strát, ktoré utrpeli za celé tri roky vojny v Tichomorí, čo dokazuje, že Japonsko sa stalo ešte smrteľnejším v okamihoch, keď sa blížila porážka.

Plánovaná invázia, ktorú bolo jednoznačne nutné uskutočniť, ak chceli Spojenci splniť svoje záväzky okrem Nemecka aj v otázke Japonska, boli natoľko veľkým rizikom, že ten napĺňal najčiernejší scenár. Odhady možného počtu zabitých vojakov môžu pôsobiť morbídne, ale vojenské plánovanie sa bez nich nezaobíde. Minimálne číslo „fatalities“, t. j. vojakov usmrtených v boji, sa odhadovali na pol milióna, čo bolo neprípustné tak pre vojenské velenie ako aj pre civilné vedenie – Biely dom. Verejnosť už bola vojnou unavená a krajinu začal ovládať duch antimilitarizmu.

Rozhodnutie sa rodilo pomaly, pochybnosti sa vynárali od počiatku

Zo zverejnených oficiálnych údajov vieme, že rozhodnutie si americkí najvyšší činitelia prehadzovali ako horúci zemiak. Náčelník generálneho štábu G. C. Marshall bol za nasadenie jadrovej zbrane, ale tlačil prezidenta Trumana, aby sám dal výslovný príkaz. Truman zasa musel mať súhlas Veľkej Británie, lenže to už na Downing Street 10 nesedel Churchill. Truman ale súhlas dostal. Navyše, aj sovietsky generalissimus Stalin poslal Trumanovi niečo ako zdravicu, citovanú v mnohých odborných publikáciách, v ktorej želá Trumanovi „úspešné použitie atómovej bomby“. Netreba veľmi špekulovať, ako sa o nej Stalin dozvedel.

Truman dal bombe svoje požehnanie, ale Japonsko sa po Hirošime (6. 8.) nepohlo a neurobilo tak ani po Nagasaki (9. 8.), hoci v ten deň vstúpil do vojny aj Sovietsky zväz. Dnes vieme, že USA už mali pripravené štyri ďalšie atómové pumy, ktoré plánovali zvrhnúť na iné japonské mestá: jednu v septembri a tri v októbri. To už sa však nemalo stať, v rozhlase vyhlásil japonský cisár 15. augusta kapituláciu a tú bezpodmienečnú podpísali japonskí zástupcovia na vojnovej lodi Missouri 2. septembra. Svetová vojna sa skončila, nie však polemika o tom, či „A-bomby“ boli potrebné.

Ideológovia z bývalého ZSSR tvrdili, že Japonci kapitulovali preto, že do vojny vstúpil Sovietsky zväz. Iní považujú Hirošimu za americkú pomstu za Pearl Harbor. Ešte iní v tom vidia demonštráciu sily voči „Rusom“. A ešte iní taktiku, ktorá Sovietom znemožnila uchmatnúť si z Japonska viac než iba Kurilské ostrovy. Senzibilovia v tom zasa zisťujú úpadok morálky…

Jedno je však isté. Ak by sa k tejto zbrani dostali ako prví Hitler, Stalin alebo sami Japonci, svet by dnes vyzeral inak, ak „by vôbec“ nejaký bol.