Slovenská zahraničná politika je teraz bez Orbána bezradná, trúbi na ústup

Po rozdelení Československa (na Slovensku vtedy už oficiálne Česko-Slovenska) na prelome 1991/92 nemala vláda Slovenskej republiky ešte jasný ideový zámer. Sústredila sa, podobne ako Česi, na krízový manažment po priateľskom rozdelení. Slovensko ale nikdy nebolo veľkým hráčom, stalo sa takým až po vstupe do EÚ.

Skúsme sa laicky a bez právnických vytáčok alebo politologických táranín pozrieť na to, ako slovenské vlády riešili vo svojich programových vyhláseniach budúcnosť Slovenska. Prvé programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky po 1. januári 1992 malo od zahraničnej politiky v atmosfére rozpadu Sovietskeho zväzu ďaleko. Kto by vtedy šíril priority o začlenení Slovenska do Európskej únie alebo do NATO? Slovensko malo iné potreby. Prežiť hrozbu bezpečnostnej neistoty. Hovorilo sa tomu v stredovýchodnej Európe „bezpečnostné vákuum“.

Prvé programové vyhlásenie vlády po zlyhaní konceptu ČSFR (1992) rieši väčšmi iba krízový manažment pre domáce problémy po získaní samostatnosti. Zahraničná a bezpečnostná politika fungovala akoby v utajení a vtedajší premiér vtedy ani nevysielal charakteristické balóniky v zmysle „ak nás nechcete na Západe, pôjdeme na Východ“. To vypúšťal nenápadne sprisahanecky do éteru častokrát.

Ďalšie programové vyhlásenia vlády (po nastúpení každej jednej) je možné, ak na to máte čas, starostlivo si rozobrať. Do roku 2004, a predovšetkým po ňom, sa kurizovanie Západu stávalo čoraz viac až podliezavo prointegračné. V zahraničnopolitických a bezpečnostno-politických otázkach (vďaka jazykovej korektorke pod skratkou „irie“ za gramatickú príučku o tom, ako v slovenčine písať tieto dve súslovia s pomlčkou alebo bez pomlčky) sme všetci (pomerne) boli za vstup SR do EÚ alebo NATO aj s podmienkami vzájomnej solidarity. Teraz slovenská vláda beztrestne (má predsa po lacnom integračnom preskoku do EÚ a NATO zaručené právo veta) ide pohodlne proti prúdu. A toto je predsa báječné, až bájkové. Hurá, sme hrdinovia, my sa nedáme, máme svoju hrdosť! S nami sú Maďari. Lenže tí Maďari v dolnej zemi sa od slovenského vládnuceho toku asi začnú správať menej priateľsky ako tí, ktorí boli pred tým pri moci. A zajtra (a už sa to deje) začneme proti nim opäť primitívne rozdúvať historicky umelo nezahojené rany. Jatriť proti „Maďarom“ je jednoduché, je to dedičstvom nostalgických emócií.

EÚ má „svoje muchy“, ale nie je tu pre srandu králikom

Ibaže toto prosím nech rieši EÚ podľa málo pochopiteľných modelov „transnacionality“ a „subsidiarity“. Lenže momentálne ostali koaliční Slováci v strednej Európe sami, hlavá južná opora na juh od hraníc zlyhala. Iste, ona sa čas od času nejaká krajina vymkne zo sľúbených záväzkov, kopyto sem, kopyto tam. Nateraz musí slovenská zvolená a tak trochu zneistená demokraticky zvolená autokracia (a to je iba odvar proti tej vari končiacej maďarskej) zápasiť na strane Ruska ako jej úhlavného priateľa už iba so stiahnutým chvostom. Pragmatizmus (rozumej „elasticizmus“) bude múdry.

Ako vládna a demokraticky zvolená garnitúra stiahla chvostík

V tomto momente sa zdá, že slovenská zahraničná politika sa rýchlo uskromnila. Nebude (vraj) prekážať (minister zahraničia Blanár) finančnej podpore Ukrajine. O blokovaní hospodárskych sankcií proti Rusku to pre nás laikov akoby nebolo ešte isté. Inak povedané, slovenský minister zahraničia začína fungovať bez svojho maďarského kumpána P. Szijártóa (vraj donášača Kremľa?) elasticky (slušnejšie povedané pragmaticky).

Tak si to zhrňme, „davaj“. Už pred rusko-ukrajinskou vojnou (2014 Krym a potom „celoplošne“ Ukrajina 2022) sa slovenské vlády od roku 2023 začali správať takzvane bezprizorne (jazykový rusizmus), po slovensky niečo ako bez domova. Po vstupe do EÚ v roku 2014 Slovensko nemalo ešte dôvod, aby narúšalo európsku jednotu nárekmi nad krivdami slovenskému národu. Tieto pragmatické ponosy na bruselskú nespravodlivosť nabrali prudšie obrátky až po ostatných slovenských parlamentných voľbách. V Programovom vyhlásení vlády na roky 2003 – 2007 pod názvom „Lepšie, spokojnejšie a bezpečnejšie žiť“ nájdete zahraničnú a bezpečnostnú politiku až na poslednom mieste v poradí. Každý bystrý pozorovateľ si nemôže nevšimnúť, že v tomto programovom vyhlásení sa slovenská vládna garnitúra bije do pŕs výkrikmi, že na prvom mieste sa týči ochrana slovenských podnikateľov v zahraničí. Skromne sa predtým toto vyhlásenie dušuje, že bude na prvom mieste“ obhajovať záujmy Slovenskej republiky. No hotové malostredoeurópske MAGA. Ale kde sú potom záujmy Európanov? Nedušovali sme sa kedysi všetci, že akékoľvek pohromy od Tallinu až po Lisabon sú naša spoločná vec?

Autor je bezpečnostný analytik.

202