Vojnová štatistika 2025: Ruských vojakov padlo na Ukrajine viac ako amerických kedysi v Kórei, Vietname, Afganistane a Iraku dokopy

Vo vojne na Ukrajine sa Rusko podľa jednoznačných vyjadrení znalcov snaží radikálne znižovať počty strát na životoch. O Ukrajine sa dá povedať to isté, avšak s tým rozdielom, že ukrajinská strana počty svojich zranených a usmrtených vojakov zverejňuje pravidelne, ibaže údaje sa nepovažujú za úplne vierohodné.

Rusko pre istotu nezverejňuje také (každodenné) štatistiky vôbec, a ak áno, nielenže ich považujú za nevierohodné, sú zrejme aj úplne falšované. Siaha to hlboko do sovietskej tradície.

Koľko obetí má rusko-ukrajinská vojna pred Vianocami 2025?

Sme odkázaní na odhady a údaje zahraničných spravodajských služieb, ako aj informácie z ruských nevládnych médií. Napríklad online Encyclopedia Britannica uvádza ku koncu novembra 2025 počet 400 000 – 1, 5 milióna mŕtvych a ranených ruských vojakov. O počte „zabitých v boji“ a mŕtvych následkom zranenia si nemôže byť nikto istý – iba ruská armáda, tá však o skutočnosti mlčí. Ruský nevládny portál Russia Matters dochádza k podobnému záveru ako Encyclopedia.

BBC v spolupráci s tzv. Mediazónou (ruská nevládna mediálna scéna) identifikovala mená 155 368 ruských vojakov, ktorí „zahynuli počas rozsiahlej invázie na Ukrajinu“. Nie je úplne jasné, či pod toto číslo spadajú aj „ruskí vojaci na dovolenke“, ktorých Kremeľ nasadzoval v separatistických vojnách v oblastiach Luhanska a Donbasu pred rokom 2022. Celkom presne sú však podložené údaje o zabitých „Rusoch“. Počet vojakov naverbovaných v chudobných a národnostne menšinových oblastiach Ruska x-násobne prevyšuje percento vojakov z relatívne bohatých centier, čo sa týka predovšetkým „Moskovska“ a „Petrohradska“. Hodnota ľudského života bola v ruských ozbrojených silách oceňovaná veľmi nízko už v predsovietskom Rusku a toho istého sme boli svedkami aj počas druhej svetovej vojny.

Predohra – otázniky stále existujú aj nad druhou svetovou vojnou

Po skončení tejto vojny boli sovietske oficiálne údaje o počtoch vlastných obetí drasticky poddimenzované, a to napriek tomu, že sa zakrývali najvyššími politickými, historicko-vedeckými a vojenskými autoritami. Sovietsky zväz druhú svetovú vojnu spoločne s Nemeckom vyvolali útokom na Poľsko a oficiálny dátum začiatku vojny (1. septembra 1939) znázorňuje len výšku pragmatického pokrytectva európskeho Západu, ktorý dva týždne potom nevyhlásil vojnu aj Sovietskemu zväzu. Bolo by to bývalo morálne, ale veľmi nerozumné. Lepšie bolo očakávať, až sa tí dvaja dravci pustia do seba, čo netrvalo ani dva roky.

Pre sovietsku stranu bolo po skončení tejto vojny mimoriadne kontraproduktívne pripustiť, že vlastné politické a diplomatické babráctvo viedlo ku „zrade“ bývalého spojenca v imperiálnom dobývaní sveta a že kremeľské vedenie obetovalo hory svojich bratov a sestier (tí na chvíľu prestali byť súdruhmi a súdružkami). So zaťatými zubami sovietska historická propaganda ustálila počet obetí na cca 20 miliónov. Také údaje však začali brať za svoje už počas perestrojky a v nasledujúcich rokoch tieto dáta výrazne pozmenili ruskí historici.

Hoci udávať presné počty vojnových strát na ruskej strane je iluzórne, dnešné oficiálne odborné údaje sa pohybujú v rozmedzí 8 – 10 miliónov zabitých vojakov a 19 – 20 miliónov usmrtených civilistov (v dôsledku masakrov, popráv, hladu). Čiže okolo 27 miliónov obetí nacizmu (budú tvrdiť „dogmatici“) alebo komunizmu (budú tvrdiť „revizionisti“). V každom prípade ide o celú jednu štvrtinu obyvateľstva bývalého Sovietskeho zväzu. Uf!

Otázniky nad počtami zabitých a usmrtených

Mnohí ruskí historici tieto čísla spochybňujú a posúvajú ich smerom hore. A niekedy aj politici. Dmitrij Medvedev, niekdajší ruský prezident a v súčasnosti verný Putinov obežník, v roku 2009 tvrdil, že v štatistike vojnových strát chýba 2, 4 milióna ľudí, ktorých vlastne stále evidujú ako „nezvestných“ a nie zabitých/padlých v boji. Viktor Zemkov, sovietsky a neskôr ruský historik z Ústavu pre ruskú históriu Ruskej akadémie vied, zasa upozorňoval, že k obetiam je nutné pridať aj 2, 9 milióna sovietskych civilistov nasadených na nútené práce. Navyše, nie je jasné, kam zaradiť vyše 300 000 obetí vnútrosovietskych deportácií počas vojny alebo asi 1 milión ľudí, ktorí zahynuli v gulagoch (tých, čo neboli odvedení do trestných jednotiek) v období 1941 – 1945 a či k sovietskym obetiam vojny treba prirátať aj mŕtvych v sovietsko-fínskej vojne 1940 – 1941 a pozabíjaných Sovietov zo strany partizánskeho odporu Ukrajincov a protisovietskeho odporu v Pobaltsku.

Suma sumárum, románik Moskvy s Berlínom odniesli najmä radoví Sovieti. Pripomínam slávne doznanie sovietskeho spisovateľa a vojnového dopisovateľa Iľju Erenburga v knihe „Ľjudi, gody, žizň“ (vyd. 1961 – obdobie „chuščovizmu“), kde uvádza, parafrázujem, že obdivuje sovietskych ľudí nie preto, že zvíťazili nad Nemeckom na čele so Stalinom, ale preto, že nad nám zvíťazili napriek tomu, že na čele mali Stalina.

Na skutočný počet obetí terajšej vojny medzi veľkým Ruskom a malou Ukrajinou si asi budeme musieť počkať až do ďalšieho chruščovizmu alebo ďalšej perestrojky.

Autor je bezpečnostný analytik.

715