Rokovanie v Istanbule: Účastníci sa dohodli, že sa nedohodnú. Problémom je, že sa nedohodnú ani nabudúce

Špičky ruskej a ukrajinskej exekutívy sa mali, poprípade mohli zúčastniť na vrcholnom stretnutí o mierovom riešení rusko-ukrajinského konfliktu v Istanbule. To sa aj v piatok 16. mája stalo, ale dopadlo to tak, že to nedopadlo vôbec nijak.

Rusko na stretnutie nakoniec poslalo druhoradú delegáciu úradníkov, ukrajinský prezident Zelenskyj čakal na svojho protivníka a ruského prezidenta Putina úplne zbytočne. Od počiatku bolo zrejmé, že sa nezahodí s nejakým „aškenáziovským Židom“, ktorý už ani nechce hovoriť po rusky, prešiel na ukrajinčinu ako kedysi vzdelaní Slováci z maďarčiny na slovenčinu, aj keď maďarčinu dobre poznali. Účasť amerického prezidenta sa tiež nekonala, mal na starosti kšefty na Arabskom polostrove.

Dve hodiny a dosť

Stretnutie oboch strán netrvali ani dve hodiny, hoci Rusko a Ukrajina sa po druhom útoku na Ukrajinu stretli prvýkrát. Na základe informácií z tureckého ministerstva zahraničia (agentúry AFP aj ruská TASS), predložila ruská strana návrhy, ktoré boli účelové a pre Ukrajinu absolútne neprijateľné. Nárokuje si územia, ktoré zatiaľ ani nedokázala vojensky okupovať, Ukrajina sa tam má vzdať „ozbrojeného odporu“ (nie obrany!). Rusko pri týchto požiadavkách zašlo oveľa ďalej, ako sa predpokladalo: status quo na súčasnej vojnovej línii. To nie, chce viac a bez práva na obranu napadnutého. O prvom útoku na Ukrajinu (Krym 2014) ruská strana vôbec nechcela diskutovať. Akoby sa vtedy nič nestalo.

Pikantnosť stretnutia (ako uvádza BBC) spočívala v tom, že obe strany, sediace na opačných laviciach stola (na čele sedeli tureckí hostitelia), spolu hovorili cez tlmočníkov, čo bola podmienka ukrajinskej strany napriek tomu, že ukrajinskí diplomati ruštinu ovládajú veľmi dobre, inak tento kedysi hegemónny jazyk v strednej a západnej Ukrajine upadá. A Rusko to berie ako poníženie. Ruština sa dostala „iba“ na úroveň regionálneho jazyka s plnými právami, a to je predsa škandál. Už aj tak ju na Ďalekom východe vytláča čoraz viac čínština. Ukrajinci, naopak, by ruštinu brali ako rezignáciu. Oficiálne predsa Rusko tvrdí, že ukrajinčina je len nárečím ruštiny a Ukrajinci ako národ sú Rusi.

Bez ohľadu na predstieranú jazykovú nezrozumiteľnosť sa obe strany po dvoch hodinách rokovania dohodli na tom, že sa nedohodnú, ale aspoň sa dohodli na tom, že sa opäť stretnú. Rusko je vo výhode, má mnohonásobne viac vojakov a masu vojenskej techniky. Ukrajinci bez americkej pomoci vydržia maximálne niekoľko mesiacov a budú musieť prejsť na „gerilu“. Tá im ale sen o nezávislej a neruskej Ukrajine a takisto o existencii ukrajinského národa neobnoví.

Zlyhanie americkej iniciatívy

Od počiatku bolo zrejmé, že Rusko o žiadne prímerie a už vôbec o mier nestojí. Istanbulské stretnutie sa uskutočnilo na nátlak amerického prezidenta Trumpa a na to sú len dve odpovede: buď je zahraničnopoliticky príliš hlúpy, alebo chcel Rusko ešte viac vmanévrovať do už nepopierateľného vojnového agresora a nechať si to potvrdiť. Existuje aj tretia teória, a tá je najnebezpečnejšia: Trump chce nechať Európu svojmu osudu, má okrem biznisu a vzťahom s Ruskom problémy s Čínou ako nástupcom superveľmocenskej dvojky po Sovietskom zväze. Zastaviť agresiu Ruska („Drang nach Westen“) sa mu zatiaľ nepodarilo, potrebuje navyše Putina ako pajáca proti Číne. Samit v Istanbule, na ktorom sa Rusko sebavedome odmietlo zúčastniť vyššie ako na podradnej úrovni a omrvinky stretnutia (výmena zajatcov), nie je práve zlyhaním Ruska, to sa na Ukrajine naďalej trápi, hoci počet zabitých ruských vojakov je to posledné, čo Kremeľ kvári. Aj tak to nie sú Moskovčania. Sú to chudáci z najchudobnejších ruských oblastných celkov. Zlyhaním Trumpovej „veľkohubosti“ bude – okrem Ukrajiny – veľmi trpieť aj EÚ. Ukrajinu napadol agresor, berie si tam územie, denne tam vraždí a ak má Ukrajina právo na sebaobranu, potrebuje zbrane. Rusko ho nenapadlo jahodami. Zbraní však EÚ nemá toľko, aby nahradila americký zbrojný výpadok.

Autor je bezpečnostný analytik.

153