Dnes má meniny: Dana
Mala len štrnásť rokov, keď na vlastnej koži zistila, aké môže byť traumatizujúce sexuálne obťažovanie. Hovoriť o tejto téme je pre Zuzanu Vačkovú tak dôležité, že nám o nej v otvorenom rozhovore porozprávala dokonca počas svojej dovolenky v zahraničí.
Zuzka, vyzeráte výborne, prezraďte nám, ako to robíte?
Ďakujem veľmi pekne, snažím sa zdravo stravovať a cvičím. Ale myslím si, že najdôležitejšie je, vedieť si na seba nájsť čas a žiť pokojne a spokojne. Mám veľkú podporu aj v rodine, a je to teda asi vidieť aj navonok.
Na sociálnych sieťach ste spustili otvorenú debatu o sexuálnom obťažovaní, či zneužívaní… Prečo práve táto téma?
Počas korony, keď sme zostali všetci tak nejak zavretí, som začala premýšľať nad tým, že pokiaľ má niekto doma peklo a nesmie sa teraz s nikým stýkať, tak to peklo musí byť dvojnásobné. A keďže mam priateľku – detskú psychologičku Máriu Tothovú Šimčákovú, tak som ju požiadala, či by sme na YouTube nemohli natočiť videá, ktoré by mohli byť návodom pre deti, ktoré prechádzajú ťažkým obdobím. Teda ako sa zachovať, kde sú ich hranice, ako rozpoznať, čo je dobré a čo nie. A tak sme sa do toho pustili. Neskôr sa mi začali ozývať ženy, dievčatá, ktoré si niečím podobným prešli a s hrôzou som zistila, že je tu toho strašne veľa.
Dotýka sa vás táto téma bytostne?
Musím sa priznať, že ja sama som ako štrnásťročná zažila vo veľmi malom meradle oproti tomu, s čím sa mi zdôverujú iní, niečo podobné a nechcela som, hanbila som sa o tom hovoriť dvadsaťpäť rokov, pretože som chcela na túto skúsenosť zabudnúť, nechcela som sa nikomu sťažovať, nechcela som na toho človeka poukazovať, chcela som to mať jednoducho z hlavy preč. Samozrejme, že sa to nedá, pretože to neskôr v živote spôsobuje rôzne šarapaty. Keď som sa rozhodla tieto svoje zážitky z minulosti prijať a spracovať, tak mi to prinieslo kopec rôznych otázok. Dnes som už dostatočne zrelá na to, aby som hovorila o týchto veciach nahlas, a teda musím povedať, že to má strašne veľký význam o takýchto veciach hovoriť, pretože je strašne veľa chlapcov a dievčat, ktorí si prechádzajú peklom a nikdy o tom nebudú otvorene hovoriť.
Ako ste sa s týmto nepríjemným zážitkom vyrovnali?
Prešlo to samé časom, keď som o tom začala hovoriť a zistila som, že nie som sama. Myslím si, že tým, že teraz túto tému odhaľujem, tak do istej miery kompenzujem to, že som vtedy bola ticho, pretože viem, že to značne pomáha iným ľudom.
Máte pocit, že sa o tejto téme stále málo diskutuje?
Je to niečo, o čom nikto nechce hovoriť. Mám pocit, že ak sa aj o tejto téme diskutuje, tak sa o nej diskutuje veľmi málo, pretože obete sú hrozne bojazlivé.
Čím je to podľa Vás spôsobené?
Deti napríklad nevedia rozoznať, kedy sa to začína, pretože ich na to nikto neupozorní. Málokedy napadne rodičov, aby sa napríklad s osemročným dieťaťom bavili o tejto téme, že nikto sa ich nesmie nikdy dotýkať bez ich súhlasu, že by nemali robiť to, čo sa im nepáči a povedať to.
Je naozaj desivé, že najčastejšími obeťami sa stávajú práve tí najzraniteľnejší, a to deti…
Áno, pretože deti to nevedia. Nevedia, čo zažívajú, pretože násilník im povie, že takto to má byť a budeš ticho. Sú to najľahšie obete. Sexuálny predátor je podľa mňa chorý človek, ktorý má komplexy, ktoré mu u dospelého človeka neprešli a kompenzuje si to na niekom, kto sa nevie brániť.
Muži, ale aj ženy si vôbec neuvedomujú, prípadne o tom ani nevedia, že obyčajné písknutie na ženu sa dnes považuje za sexuálne obťažovanie? Ako to vnímate Vy?
Minule sa ma niekto opýtal, že kde sú vlastne tie hranice sexuálneho obťažovania. Ja som odpovedala: Mám kamarátov, s ktorými sa môžem smiať, objímať ich, môžu sedieť vedľa mňa a pľasknúť ma po stehne, keď sa smejeme a v živote to nebudem brať ako sexuálne obťažovanie. Môžem však prísť do miestnosti, kde mi niekto povie: Dobrý deň, pritom je to tak slizké a nechutné. Rozdiel je v tom, aká energia z tých ľudí ide. O ich zámere, o tom to je.