Z detských kníh sa máme čo učiť, hovoria Marta a Alena – zakladateľky čitateľskej komunity Čarohlásky

Aj vďaka skupine Čarohlásky, ktorú Marta s Alenou založili, sa deti zoznamujú so svetom kníh. Foto: FB Čarohlásky

Marta Vitáriušová a Alena Predáčová sa stretli na detskom ihrisku. Okrem toho, že sú obe mamy troch ratolestí, spájala ich ešte jedna vec – túžili organizovať stretnutia s deťmi a ich rodičmi pri detských knihách. A tak vznikli Čarohlásky – jedinečná komunita tých, ktorí milujú príbehy.

Pamätáte si na prvé spoločné stretnutie?

Marta: S Alenkou sme sa spoznali v roku 2018 na ihrisku a odvtedy sa naše priateľstvo prehlbuje. Evidovala som ju už na sociálnej sieti, kde hľadala maminy, ktoré by rady trávili čas spoločne s deťmi aj knihami.

Alena: Presťahovala som sa z Bratislavy do Senca, a keďže mám dvojičky a ešte jednu malú dcérku, socializácia v novom prostredí bola náročnejšia. Na ihrisku som nemala čas s niekým sa bližšie zoznámiť. Začalo leto a väčšina našich kamarátov bolo rozcestovaných. Chýbala nám s deťmi spoločnosť. Páčil sa mi projekt Prečítané leto, tak som skúsila nájsť centrá, ktoré sa do tohto projektu zapájajú. V okolí som nič nenašla, tak mi raz večer napadlo, prečo neskúsiť trochu oživiť komunitu v našej časti. Máme obrovskú knižnicu a s deťmi som stále niečo vyrábala. A tak som sa do toho pustila. Na prvé stretnutie prišla aj Marta, deti sa nám rozutekali po ihrisku, ale my sme našli spoločné témy aj mimo kníh. Pridala sa ku mne od začiatku, čomu sa veľmi teším.

Marta so svojimi deťmi, ktoré jej priblížili nielen svet kníh, ale aj fotografovanie. Foto: Archív MV
Alena s dcérou Olíviou. Foto: Archív AP

Aký je váš vzťah ku knihám?

Marta: Ja osobne vnímam knihy ako úplne prirodzenú súčasť môjho života a teraz už aj nášho domova. Už 9 rokov som súčasťou detského sveta, ktorý je perfektný a máme si z neho aj my dospeláci čo vziať. Detské knihy mi otvárajú nové obzory. Vždy som sa o tieto pocity chcela deliť aj s ostatnými deťmi, nielen so svojimi. Chcem im ukázať, že vďaka knihám sa toho dá veľa zažiť a môžu nám pomôcť. A to je vlastne cieľom Čarohlások.

Alena: Ku knihám som mala vždy blízko, hoci viac som si vymýšľala svoje vlastné príbehy a rozprávala ich deťom v škôlke. Rozčítala som sa až na druhom stupni ZŠ. Musím priznať, že posledné tri roky som prečítala oveľa viac detských kníh ako tých pre dospelých.

Stretli sa na detskom ihrisku a spojila ich vášeň k detskej knihe. Foto: FB Čarohlásky

A tak v roku 2020 vznikli Čarohlásky. Ako si spomínate na toto obdobie?

Marta: Čarohlásky vznikli ako prirodzené vyústenie našich aktivít s detskými čitateľmi. Korona nás však v osobnom kontakte ubrzdila. Ten čas, kedy sme zostali doma, sme napokon využili práve na to, aby sme našim aktivitám dali určitú formu, hoci zatiaľ nepôsobíme ako právnická osoba.

Alena: Keď sme na začiatku pandémie zostali zavretí doma, premýšľali sme, čo ďalej. Vieme, že by sme mohli byť aktívnejšie aj na sociálnych sieťach a online, ale oveľa viac nás baví stretávať sa s deťmi osobne. Diskutovať s nimi o rôznych témach a možno občas motivovať, aby si nejakú knihu prečítali.

Stále sa stretávam s názorom, že súčasná mladá generácia knihy nečíta. Ja si to však nemyslím…

Marta: Ja si myslím, že ak dieťa nemá vo svojom najbližšom okolí čitateľský vzor, samému sa mu ťažko „pretĺka“ knihami, obzvlášť v konkurencii s digitálnymi technológiami. Výskumy hovoria, že u každého detského čitateľa nastáva v priebehu vývoja niekoľko čitateľských kríz. Ak takéto dieťa nemá pri sebe podporu, veľmi ľahko môže prestať čítať. A ďalší „nečitateľ“ je na svete…

Alena: Je to veľmi individuálne, ale pravda je, že technológie sú veľkým lákadlom. Ale deti aj dospelí majú radi príbehy. Len potrebujú nájsť tie správne knihy, v ktorých sú ukryté. Ja sama som začala čítať v čase, keď väčšina detí prestáva čítať. Pre mňa boli knihy miestom, kde som sa mohla ukryť. A prežívať rôzne emócie. Hľadať odpovede na svoje otázky. Knihy majú stále čo ponúknuť, len je ťažšia cesta, ako deťom ukázať, čo všetko ponúkajú. Napriek tomu si myslím, že to nie je stratené.

“Deti začínajú byť samostatnejšie, čím dostávam viac priestoru na realizáciu,” hovorí Alena. Obe sú mamy troch detí. Foto: Archív MV a AP

Nedávno obec Nová Dedinka (okres Senec) vyzvala dobrovoľníkov na zapojenie sa do vybudovania novej obecnej knižnice. Obe ste súčasťou tímu, ktorý sa do revitalizácie knižnice s nadšením pustil. Čím vás výzva zaujala?

Marta: S podobnou výzvou sme ešte dávnejšie oslovili vedenie neďalekej obce, žiaľ, nevyšlo to. Uvedomujeme si, že v samospráve sú v týchto nepriaznivých časoch úplne iné priority, ako sú obecné knižnice. O to viac nás potešilo, keď takáto požiadavka na zmodernizovanie knižnice prišla priamo z vedenia obce Nová Dedinka. A knižnica tam je krásnym pozitívnym príkladom toho, ako sa veci posúvajú vpred, ak je v čele líder, ktorý vie ľudí pre vec zapáliť. Veľmi sa z tejto iniciatívy obe tešíme a sme šťastné, že môžeme hoci len trochou prispieť. Veď ide o to, aby sme dostali knihy znova medzi ľudí, oživiť komunitu okolo knižnice. A v tom sa Čarohlásky cítia ako doma.

Alena: Vieš, my sme už dlhšiu dobu hľadali priestor, v ktorom by Čarohlásky mohli fungovať. Na stretnutia nosíme už pomerne veľa kníh aj materiálov. Okrem toho sme v tom videli skvelú možnosť, ako sa venovať tomu, čo nás baví. Prepájať deti s knihami. Je to aj príležitosť, ako pracovať aj so staršími deťmi, ktoré na druhom stupni od čítania upúšťajú. Zároveň vedľa knižnice vznikne aj priestor pre seniorov, tu sa zase otvárajú ďalšie možnosti, ako spájať generácie medzi sebou.

Mnohým ľuďom ako prvé napadne – a to robia zadarmo? Na úkor svojho voľného času?

Marta: Keďže som stále mamou na plný úväzok, mám troch šéfov, ktorí môj čas plne regulujú. Keď ale predsa len mám priestor pre seba, snažím sa ho využiť maximálne zodpovedne sama voči sebe. Vtedy sa venujem foteniu, Čarohláskam a iným mojim aktivitám, ktoré by som spomenula, keby som mala viac priestoru. Ja tieto dobrovoľnícke aktivity vnímam primárne ako zbieranie skúseností a verím, že raz sa dostanem do bodu, kedy budú ocenené aj finančne.

Alena: Vďaka našim aktivitám som stretla toľko veľa skvelých ľudí. Energia, ktorú do toho vrážam, sa dostáva v podobe príjemne stráveného času. Moje deti si vďaka našim aktivitám našli nových kamarátov. V tomto uponáhľanom a rýchlom svete sa teším, keď sa k nám pridajú ľudia, ktorí na chvíľu spomalia spolu s nami.

Čomu sa radi venujete vo voľnom čase, ak teda nejaký máte?

Marta: Milujem fotografovanie. Pri deťoch si uvedomujem, ako čas neskutočne letí, a tak sa snažím zachytiť tie prchavé momenty. Prvé pozitívne ohlasy na svoje fotografie som dostala na internetovom portáli pre fotografov www.fotoma.sk. Z online prostredia som potom prvýkrát vystúpila v roku 2019. Zúčastnila som sa veľmi príjemnej akcie Foto v záhrade, ktorú organizuje NOBAF – Nezávislá organizácia bratislavských fotografov. Tu som bodovala aj medzi odbornou porotou, aj medzi návštevníkmi. To bol pre mňa ďalší veľmi dôležitý moment v oblasti fotografie. Tento rok som sa prihlásila do celoštátnej postupovej súťaže a výstavy amatérskej fotografickej tvorby AMFO 2021. Z prvého miesta vo svojej kategórii v krajskom kole som postúpila s jednou fotografiou do kola celoštátneho. Tam som tiež získala ocenenie. Aké konkrétne, to sa dozviem už o necelý mesiac v Martine na slávnostnom vyhlásení a vernisáži. Momentálne fotografiu aj diaľkovo študujem na Inštitúte Photogenia v Brne.

Martina výherná fotografia má názov “M”. Foto: Archív MV

Alena: Som akčný typ a môžem povedať, že sa jednoducho neviem nudiť. Už roky mám v šuflíku odložený rukopis detskej knižky, ktorý po večeroch dokončujem. Verím, že sa mi to raz podarí. Okrem toho sa venujem regionálnej histórii a rada by som našla spôsob, ako ju viac priblížiť deťom. Milujem tiež umenie, divadlo a hudbu. Veľmi rada s deťmi kreslím, túlam sa v príbehoch, ale aj v prírode.

Ste plné nápadov, plánov. Ktoré chcete v budúcnosti zrealizovať?

Marta: Ja mám práve za sebou prvý ročník komunitnej akcie v obci Tureň, v ktorej už desať rokov bývam. Veľmi sa z nej teším, pretože komunitu vnímam ako dôležitú hybnú silu, ktorá môže byť tým zdravým protipólom štátnej moci. Uvedomujem si, že na mnohé veci musíme v spoločnosti ešte dozrieť, ale aj malými krokmi môže dôjsť k zmene. Len treba ľudí presvedčiť, že všetci môžeme k tej zmene prispieť, ak o to skutočne stojíme. Snov a plánov mám veľa. Ale ako hovorím ja – človek mieni, dieťa mení (smiech) Pôjdem si naďalej za tým, čo ma robí šťastnou a budem sa snažiť každý deň nájsť na tej ceste niečo pekné.

Alena: Tých plánov je rozhodne viac. Pri deťoch je to náročnejšie, ale začínajú byť samostatnejšie, čím dostávam viac priestoru na ich realizáciu. Veľmi sa mi páči, že v poslednej dobe už neplatí, že čítanie je samotárska aktivita. A vďaka nej si môžete nájsť napríklad aj kamarátov. Napríklad aj v knižnici…