Dnes má meniny: Jaroslava
Októbrové voľby v Českej republike boli možno nie tie najdôležitejšie (to sa o voľbách tvrdí vždy), ale boli zlomové. Zúčastnilo sa ich asi o 5 % viac občanov s hlasovacím právom ako v r. 2017. Tesne, ale predsa, v nich zvíťazila koalícia SPOLU, trojlístok pravicových strán ODS, ČSL a TOP 09 (takmer 28 % hlasov, 71 mandátov).
Až na druhom mieste skončila stredoľavicová strana ANO Andreja Babiša, postrach celej českej pravicovej opozície (niečo málo ako 27 %, 72 mandátov). Tretí skončil PirSTAN – Piráti a Starostovia s 15, 6 percentam (37 kresiel), štvrté miesto zaujali “priami demokrati” (SPD) Čechojaponca (alebo naopak) Tomia Okamuru s 9, 6 % voličov (20 mandátov). Takže, ak nevezmeme do úvahy koalície, v Poslaneckej snemovni ČR bude zastúpených sedem politických strán, pričom päť z nich z koalície SPOLU a PirSTAN po vyhlásení volieb pohotovo spísali memorandum, že vytvoria budúcu vládu, pretože ovládnu parlament absolútnym počtom mandátov, majú ich 108. Na tom nič nemení fakt, že ANO má o mandát viac (72 poslancov) ako pravicové koalície, čo je však záležitosťou reformy volebného systému v Česku a ústupu od D´Hondtovej metódy. Ak sa PirSTAN nerozloží z dôvodu neuveriteľného prepadu Pirátov (iba 4 mandáty) v rámci PirSTANU z celkového počtu 37, aj tak bude mať pravica v parlamente väčšinu, čo v českej politike po roku 1989 (resp. 1992) je vzácnosť. A potom už vidíme len vzduchoprázdno. Dve tradičné ľavicové strany – sociálni demokrati (ČSSD) a komunisti (KSČM), bývalí spojenci Andreja Babiša, neprekročili kvórum 5 % na vstup do Snemovne a vypadli. “Socíci” boli k vstupu do parlamentu bližšie (4, 6 %), “komíci” prepadli so svojimi 3, 6 percentami totálne.
Nálada vo volebnom štábe SPOLU po predbežnom vyhlásení výsledkov bola euforická a pripomínala tak trochu novembrové dni roku 1989 vrátane vtedajších sloganov “už je to tady” a iné. Okrem neúspechu Babišovej strany sa oslavoval nie až tak neúspech ČSSD (tá nikoho z víťazov veľmi nezaujímala), ako vykopnutie komunistov z parlamentu, kde sedeli nepretržite od r. 1945 a so svojimi kolaborantskými stranami v tzv. Národnom fronte (tie všetky uznávali vedúcu úlohu komunistov v štáte a spoločnosti). Všetci rečníci víťazných koalícií spomenuli fakt, že v Česku porazili komunizmus, ktorý tam mali do roku 1989 a v parlamente prežíval od r. 1989. Aby sme boli presní, od roku 1948 do roku 1989 sme žili v “komunistickej spoločensko-ekonomickej formácii”, ktorej prvou fázou bol socializmus, počas normalizácie prekrstený na “reálny socializmus”.
Na tú druhú fázu už neprišlo, to by nastal hladomor. Komunisti, prokremeľská piata kolóna, si nakoniec vypili svoju nemorálnu politiku a pôsobenie proti Československu v rokoch 1939, 1948 a 1968. Či ale odišli navždy, to sa nevie. Tak ako sa nedarí neoľudákom (nemajú za sebou Nemecko), tak sa nebude dariť ani neokomunistom, ktorým nabehli sliny po resuscitácii Sovietskeho zväzu (dnes Ruskej federácie) agresiami proti susedom. Lenže ďalej sa nedá, tam Rusi narážajú na NATO a jeho článok číslo 5. Tento článok im ostatne zabránil, aby v čase rozmachu Sovietskeho zväzu (sputniky, Gagarin, tretí svet) neprišli na tankoch oslobodiť západonemeckú robotnícku triedu.
Oči pre plač ostali aj Pirátom. Vďaka krúžkovaniu ich pohltili Starostovia. Piráti, ktorým sa v predvolebných prieskumoch pripisovalo viac ako 25 % hlasov, sa zrútili a je otázkou, či na čele tejto atrapy švédskych pirátov ostane ich „dredový“ šéf. Ten sa pred voľbami mohol cítiť už ako budúci premiér a začal sa tak aj správať. Najmladších voličov, ktorí sú geneticky radikálni, si odradil tým, že sa začal objavovať v saku a v kravate a prihlásil sa k euroatlanticizmu. Ale aj keby nie, už tam pôsobila konkurencia, totiž Okamurova “vlastenecká” SPD.
Konečné slovo pri zadaní na zostavenie vlády bude mať prezident Zeman, ale tento ľavicový politik a skvelý demagogický rečník to vzhľadom na výsledky volieb nebude mať ľahké, a to bez ohľadu na jeho zdravotnú indispozíciu.
Autor je bezpečnostný analytik.