Dnes má meniny: Jaroslav
Ako sa cítia menšiny na Slovensku? Do akej miery dokáže ich rozhodovanie ovplyvniť okolie, ktoré sa radí k väčšine, ale rovnako aj predsudky? Je ťažké sa na Slovensku zaradiť do bežného života ako Maďar či Ukrajinec, a pritom sa formujú ďalšie a ďalšie menšiny, ako sú zaočkovaní či nezaočkovaní, alebo migranti. Na túto problematiku odpovedá Elena Gallová Kriglerová, riaditeľky Centra pre výskum etnicity a kultúry.
Ako je to momentálne na Slovensku s menšinami?
My máme na Slovensku aktuálne uznaných trinásť národnostných menšín, tiež žije na Slovensku ďalších 150-tisíc cudzincov, ktorí pomaly vytvárajú rôzne komunity. Ak sa pýtate na postoje, tak Slovensko je dlhodobo krajinou, kde sú najhoršie postoj k akýmkoľvek menšinám. Aj v európskych prieskumoch sme vždy na chvoste v tom, ako menšiny vnímame, máme veľa predsudkov v zmysle pocitu, že by nemali mať rovnocenné práva. V podstate všetky výskumy, ktoré sme aj my robili, poukazujú na to, že Slovensko je vnímané ako “krajina Slovákov”. To si myslí až 70 % ľudí, dokonca si myslia, že by to tak aj malo ostať. Čiže rozmanitosť, ktorú máme, tých trinásť národnostných menšín a 150-tisíc cudzincov, ako keby sme ich nevideli vo svojom priestore a nemáme pocit, že by mali byť vnímaní ako rovnocenná súčasť spoločnosti. To je ten problém.
Z čoho pramení, že väčšina ako keby držala menšinu zviazanú?
Je to veľmi komplikované. Pravdepodobne to súvisí s tým, že skôr ako bola vytvorená Slovenská republika, ako národný projekt v zmysle, že Slováci ako národ budú mať svoj štát, uznáme nejaké práva národnostným menšinám, ktoré sú oficiálne uznané, ale stále ako keby sme si neuvedomovali, že v 21. storočí je rozmanitosť tak prirodzená, že nemusíme štát stavať len na národnostnom princípe, ale že ho môžeme stavať na občianskom princípe, kde všetci majú možnosť sa rozvíjať aj kultúrne, aj sociálne v prostredí, národnosti, kultúre, ktorú majú.
Sú vo svete krajiny, kde nie sú menšiny až tak utláčané ako na Slovensku?
Nie utláčané, skôr je to o tom, že v ktorých krajinách to funguje inak. V ktorých krajinách majú menšiny možnosť sa rozvíjať tak, ako potrebujú. A sú to zväčša krajiny v západnej Európe a v škandinávskych krajinách. Čo sa týka utláčania, tak deliaca čiara, dosť silná, sú postkomunistické krajiny verzus krajiny západnej Európy. V postkomunistických krajinách stále veľmi prevažuje etnocentrizmus.
Spomínali ste, že na Slovensku máme viacero menšín. Dajú sa takto vnímať aj náboženstvá?
Teoreticky áno. Keď si vezmeme, že na Slovensku máme pomerne veľa moslimov, tak aj tí by sa už dali vnímať ako náboženská menšina. Stále však máme prevažujúce kresťanské vnímanie, teda vnímanie Slovensko ako kresťanskej krajiny. S tým súvisí aj akceptácia iných náboženstiev, najmä islamu, pretože Slováci majú pocit, že ak budeme akceptovať moslimov, tak oni nám našu “kresťanskosť” zoberú. Toto je základný princíp. Chceme udržiavať “kresťanskosť”. To, že tu žijú moslimovia a môžu si udržiavať svoje náboženstvo, neznamená, že nám vezmú naše. To je nepochopenie. Ak uznáme nejakú menšinu, tak neprichádzame o to, čo máme my.
Ako môžu menšiny vnímať a prežívať to oddelenie, ktoré je cítiť? Ako to na nich pôsobí?
Cítia sa ako druhoradí obyvatelia krajiny. Pociťujú, že nemôžu používať svoj jazyk, keď to potrebujú, dokonca je rozšírený názor, že by mali tieto jazyky používať iba v súkromí, alebo aj tam nie. Skrátka, je to pocit, že sem nepatria ako plnohodnotní členovia.
Ako je možné, že na východnom Slovensku hrozí jedinej rusínskej škole zánik a Slováci bojujú za to, aby nezanikla. Pri maďarských školách sa zastáva názor, že nie sú potrebné a nikto ich tu nechce. Čím to je, že Slovensko akceptuje Rusínov vo väčšej miere ako Maďarov?
Je to problematické, nakoľko rusínske školy niekedy existovali a bolo ich oveľa viac. Je to veľmi zaujímavá otázka, pretože naozaj neviem, prečo Rusíni sú viac akceptovaní. Možno to súvisí aj s historickým vnímaním Maďarov ako “utláčateľov”, napríklad pri maďarizácii. A mohlo to ostať v našej kultúrnej pamäti. Alebo aj verejným diskurzom. Ak by sa však robil prieskum, či by mali byť zrušené maďarské školy a ponechané rusínske, tak si nie som istá, či by to bolo tak jednoznačné.
Tlak spoločnosti, samozrejme, mení aj postoje a názory a väčšina naozaj dokáže ovplyvniť menšinu. Napríklad pri voľbách, keď sú trebárs cudzinci oficiálne uznaní za našich a môžu voliť, sú skalopevne presvedčení o svojej voľbe, vzápätí príde niekoľko impulzov typu “váš hlas tu nič neznamená, nikto vaše názory nepočúva, vás je málo”. A cudzincov to naozaj odradí a radšej sa stiahnu do úzadia. Ako sa v takýchto prípadoch nenechať ovplyvniť?
Politická participácia sa veľmi zvýšila, keď maďarská komunita mala svoje zastúpenie vo vláde. Bolo veľmi zaujímavé, keď bolo SMK vo vláde, tak postoje voči Maďarom sa zlepšili a bola to zásadná téma. Dôležité tak je, podľa mňa, vyvolávať pocit, že sa o nich zaujímame rovnako ako o Slovákov. Toto je najdôležitejší faktor, aby ostali občiansky a politicky aktívni a neobracali sa.
To isté sa teda týka aj Rómov, ak sa na to pozrieme všeobecne.
Výskumy v minulosti ukázali, že volebná aktivita Rómov nebola oveľa nižšia než maďarská. Ale v poslednom období predpokladám, že naozaj klesá, pretože aj Rómovia majú pocit, že sa o nich nikto nezaujíma a na ich názore nezáleží. A to je veľmi problematické pre súdržnosť v krajine, ak niekto nemá pocit, že sem patrí.
Spomínali ste, že pri Maďaroch to môže byť historickým pohľadom. Čo je signálom takéhoto správania voči Rómom?
Rómovia tiež neboli nikdy veľmi zapojení do spoločnosti. To už je tiež z čias Rakúsko-Uhorska, keď rómske osady vznikali tak, že museli byť vytláčaní z obcí, nemohli si zakladať obydlia priamo v mestách. Politiky počas socializmu boli veľmi asimilačné, čiže žiadna politika počas celého 20. storočia nebola taká, aby dávala Rómom pocítiť, že ich kultúra, ich zapojenie do spoločnosti je rovnocenné. Rómovia sa stali menšinou až po roku 1989. Vylučovanie tejto skupiny je tiež dlhodobo historicky dané.
Menšiny vznikajú neustále. Dá sa už uvažovať aj o menšine zaočkovaní-nezaočkovaní? Nechcem tvrdiť, ktorá časť je menšinou. Rovnako cudzinci, ktorých ste spomínali na začiatku. Voči týmto dvom skupinám sú asi aj najsilnejšie predsudky.
My sme teraz robili jeden výskum o cudzincoch a názory sú dosť negatívne. Je to dané tiež politickým a verejným diskurzom voči migrantom. Napríklad v roku 2015 pri migračnej kríze viedli politici priam kampaň a vyjadrovanie bolo dosť negatívne – vravelo sa, že cudzincov sem nepustíme, nechceme ich tu, potom je ťažké hľadať pozitívne postoje k cudzincom. Ak ale ľudia ich začnú spoznávať, vyvárať si vzťahy, postoje sa výrazne zlepšujú. Takže kontakt a prepájanie vzťahom výrazne pomáha k postojom.
Ak ale Slováci doteraz nechceli pripustiť prítomnosť cudzincov u nás, čo by pomohlo zmeniť ten názor? Politické vyjadrovanie?
Určite politická rétorika tomu pomôže. Ak by politici chceli zapojiť tých 150-tisíc cudzincov do spoločnosti, potrebujeme integračné politiky a nevykresľovať ich ako hrozbu pre krajinu. A tiež vytváranie vzájomných vzťahov. Tu zase vidím veľkú podporu samospráv, ktoré môžu vytvárať komunitné stretávanie, zobrazovať cudzincov, ktorí prispievajú spoločnosti. Nástrojov je veľa, ale sú na Slovensku nevyužité.
Slovensko teda naozaj patrí ku krajinám, kde sú predsudky v prevahe? Sme národ predsudkov?
Áno. Je to vidieť v akýchkoľvek prieskumoch, ktoré sa robia. A hlavne porovnávanie s inými krajinami. Etnocentrizmus a Slovensko ako národ Slovákov je výrazne vyšší ako v západoeurópskych krajinách.
Čo plodí predsudky? Potrebuje si tým človek niečo kompenzovať?
Človek v tom vyrastá. Ak rodičia hovoria “je tu neporiadok ako u Cigánov” alebo “cigániš keď klameš”, tak je to norma spoločnosti. Ľudia nevnímajú rozmanitosť. A druhý problém, ktorý vnímam, je, že príslušníci menšín sú neviditeľní v priestore – nevidíte rómske učiteľky na školách, je ich málo, rómskych lekárov, moderátori v televízii nemajú inú farbu pleti, v českej republike je to bežné.
Sú známe prípady, kedy sa napríklad Rómovia uplatnili v zahraničí, našli si tam prácu, založili rodinu, bývajú tam, sú dokonca úspešní… Prečo ich neuplatniť aj na Slovensku?
Nechceme to. Je problém tu zamestnať Róma. Sú vnímaní ako hrozba a hovorí sa, že nie je možné u nás integrovať Róma. Ak je to jednak známe verejnou politikou a ešte aj osobným postojom zamestnávateľa, tak sa to nikdy nemôže podariť.
Zaujímavé protirečenie spoločnosti – chváliť sa uplatnením v zahraničí ľudí vylúčených zo spoločnosti, ale tu ich neakceptovať. Čo môže človek robiť, respektíve nerobiť, ak nechce mať predsudky?
Ja by som takémuto človeku poradila, nech nájdu organizáciu, ktorá sa venuje zapájaniu týchto skupín a išiel tam robiť ako dobrovoľník. Aby sa s týmito ľuďmi zoznamoval, vedel o ich histórii, kultúre. To isté platí pre cudzincov. Úprimná zvedavosť nám pomôže sa predsudkov zbaviť.
Stretávate sa často s tým, že niekto má intenzívny záujem sa tohto zbaviť?
Až ste ma prekvapili tou otázkou, pretože človek, ktorý ich mať nechce, tak už je na nejakej ceste. Ale veľkým problémom je prostredie – domácnosť, škola, zamestnanie. Ak sa človek dostane do inej spoločnosti, môže ho to zmeniť, ale je to ťažšia cesta.
Môže to aj samotného človeka ovplyvniť? Bavili sme sa, že menšiny to výrazne ovplyvní, ale ako je na tom sám “predsudkovateľ”?
Samozrejme, ak má niekto predsudky, tak ho to veľmi ochudobňuje. Veľa vecí sa nedozvie, má ohraničené vnímanie sveta, ktoré vidí v určitom tuneli. Je škoda mať predsudky, pretože nepripúšťame si množstvo nových a zaujímavých vecí.