Hormuzský prieliv je opäť splavný. Nemusí ísť o spravodajskú kačicu, dohodu potvrdili obe strany konfliktu

Hormuzský prieliv je v súčasnosti asi najslávnejšou námornou úžinou na svete, zatienil dokonca aj Suezský kanál. Ešte na počiatku tohto roku bol pojmom iba pre geografov a tajné služby. Ale že sa neskutočne zviditeľnil!

Tento prieliv už nie je pojmom pre bankárov, finančných poradcov alebo kšeftárov s tieňovými tankermi, poznajú ho aj tí najobyčajnejší motoristi. Jeho obojstranné uzavretie (Iráncami aj Američanmi) spôsobilo vo svete ekonomickú neistotu, aj keď nie úplne krízu.

Takže dohoda medzi bojujúcimi stranami je vraj opäť na dosah, z čoho má v Európe a v Ázii radosť každý, menej dôvodu k radosti majú napoly ázijské krajiny ako Rusko a Izrael. Židovský štát takú dohodu považuje za nedorobenú a za americký podraz, išlo predsa o odstránenie hrozby jadrového programu krajiny, ktorá sa už takmer jedno polstoročie Izraelu vyhráža, že ho „vymaže z mapy dejín“. Druhým postihnutým prípadným prímerím alebo dokonca mierom je Rusko. Ak sa v Perzskom zálive prestane bojovať, Rusko ako gigant v zásobách fosílnych palív stratí na význame. V jeho záujme je, aby vojna pokračovala. Inak sa pozornosť médií a svetovej verejnosti opäť presunie na vojnu Goliáša proti Dávidovi, veľkého Ruska proti malej Ukrajine.

Komu má obyčajný pozorovateľ veriť?

Každý vie, alebo prinajmenšom tuší, že tu prebieha tajná zákulisná hra a Irán v danom konflikte nemôže vyhrať. Ekonomicky to jednoducho nezvládne a svojou agresivitou si ešte viac znepriatelil bratské moslimsko-sunnitské štáty vo svojom okolí. Americký prezident sa s Iránom hrá ako mačka s myšou, ale čakajú ho „mid-term elections“, v ktorých jeho republikánska strana bude skladať účty za prvú polovicu vládnutia svojho šéfa. Zúfalo potrebuje vytvoriť si obraz „strojcu mieru“. Potom ho možno neminie nielen Nobelova cena za mier, ale ani tá bývalá a obnovená Leninova.

Dôležité je, že tak USA, ako aj teheránsky režim konečne doznávajú, že dohoda je na stole. Čo je jej obsahom, nevie ani novinársky ľud a ani spravodajské agentúry. Že prezident Trump na svojej privátnej platforme „Truth Social“ niečo povie, nie je tak podstatné ako to, že dohodu prostredníctvom ministra zahraničných vecí Iránskej islamskej republiky potvrdil aj Teherán (Tehran Times s odvolaním sa na iránsku štátnu televíziu). Washingtonu ide o svetovú prestíž, Teherán má okolo krku obviazanú hospodársku slučku a nevie, ako z konopí.

Ale že sa svetu na chvíľu uľavilo

Po x-tom oznámení zhody o možnom otvorení Hormuzského prieplavu reagovali svetové trhy bleskurýchlo a cena ropy išla nadol. Zatiaľ. Američanov to nemusí trápiť, sú v oblasti surovín ako ropa a zemný plyn sebestačné, čo o sebe nemôžu tvrdiť najľudnatejšie krajiny sveta ako India a Čína (v tomto poradí). Tie majú iba jadrové zbrane a potenciálne milióny vojakov, čo taký Irán nemá, ak nezaráta deti. A nemôže sa spoľahnúť ani na morálku tých miliónov vojakov. Plus, tento štát si dosť „zavaril“ svojimi vojenskými údermi na arabské štáty a to sa mu určite vypomstí. Trump sa teda môže cítiť „na koni“.

Dohodu o prímerí majú podpísať o niekoľko dní (hovorí sa o piatku 19. júna) vo Švajčiarsku. Ibaže v doteraz nezverejnenom texte tejto dohody budú chýbať údaje o iránskom jadrovom programe, o tom sa vraj bude ešte rokovať ďalšie dva mesiace (podľa agentúry Reuters). Prezident Trump (rozhovor pre New York Times) označil dohodu za „strategické víťazstvo USA“. Je iba škoda, že diplomacia v tomto konflikte opäť zlyhala a tvári sa víťazne, až keď prehovorili zbrane.

Autor je bezpečnostný analytik.