Odkedy vlastne máme druhú studenú vojnu? Časové barličky si historici vytvoria, až keď skončí

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Prvá studená vojna má ľahko definované časové hranice. Za jej začiatok sa považuje odmietnutie Marshallovho plánu Moskvou v r. 1947 a za jej koniec rozpad Sovietskeho zväzu v r. 1991. S termínom druhá studená vojna to tak jednoznačné nie je, časové barličky si historici vytvoria, až keď sa skončí.

Pre značnú časť aktívne žijúcich politických tvorov studená vojna ožila, prinajmenšom naplno, až vo februári 2022 útokom ruskej armády na teritórium Ukrajiny. Na Donbase a v Luhansku odteraz už nebojovali len dobrovoľníci z radov ruskej armády, ale jej “reguléri”. Ťažko vyvrátiteľné názory, že Druhá svetová vojna bola pokračovaním tej prvej, majú svoju nespornú obdobu v tej druhej studenej.

Druhá studená vojna a vzostup Číny

Prvá studená vojna sa skončila prinajmenšom tak, že prestal hroziť priamy otvorený alebo zástupný konflikt medzi dvoma superveľmocami. Dnes tu v plnej nahote máme studenú vojnu pred bránami NATO a EÚ znovu, ale už v inej zostave. Rusko (akokoľvek agresívne) sa už nemôže pýšiť statusom jediného druhého hrotu bipolarity, do kapusty mu pred časom začala liezť Čína, ktorá prevzala bipolárnu úlohu upadajúceho Ruska tak, že dnešnými a budúcimi svetovými rivalmi už nie sú Sovietsky zväz a USA, ale Čína a USA. Ázijská veľmoc teraz číha za bukom a nepochybne si plnými dúškami vychutnáva ruské trápenie na Ukrajine.

Oba štáty, USA a Čína, sa už dlhšie usilujú o budovanie aliancií, ktoré majú slúžiť ako protiváha k NATO. USA oživili Quad (Quadrilateral Security Dialogue – Štvorstranný bezpečnostný dialóg reprezentovaný USA, Japonskom, Indiou a Austráliou) a sú kľúčovou krajinou v rámci trilaterálneho paktu AUKUS (Austrália – UK – USA). Číne sa podarilo aliančne potiahnuť Rusko do SCO (Shanghai Cooperation Organization – Šanghajskej organizácie pre spoluprácu), ktorej účastníkmi sú okrem Číny a Ruska ešte Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan. V SCO však Rusko už v porovnaní s Čínou hrá druhé husle. SCO sa podarilo získať aj Irán, s ktorým Čína a Rusko konajú spoločné vojenské manévre. Moskva si samostatne s Bieloruskom vybudovala spojenectvo slúžiace ako protihráč NATO a EÚ a spoluprácu s týmto dvojzáprahom paradoxne neodmieta jediný euroázijský člen Severoatlantickej aliancie – Turecko.

Druhá studená vojna má tak v súčasnosti vybudované vojensko-bezpečnostné organizácie, ktoré nahradili tie z prvej studenej vojny – SEATO a CENTO v réžii USA a Varšavskú zmluvu pod patronátom ZSSR.

Plazivá druhá studená vojna

Ešte pred bratskou pomocou ruských vojsk utláčanému ruskojazyčnému obyvateľstvu Novoruska (rozumej Ukrajiny) sa statočne vytvárali základy pre ďalšie studenovojnové obdobie. Popri zriaďovaní vojensko-bezpečnostných paktov sa obe strany vrhli do nových pretekov v zbrojení. Začali napr. vyvíjať hypersonické zbrane, ktoré sú odolné proti najmodernejšej protiraketovej obrane. Nezaháľalo sa ani na jadrových barikádach. Čína sa pustila do nových raketových základní pre nosiče nukleárnych zbraní. Mnohí pozorovatelia tieto „sily“ považujú za varovný prst namierený proti Indii.

Rusko modernizuje jadrové hlavice pre hypersonické strely a vyvíja atómovo-torpédové drony. Obe strany (čínsko-ruská a americká) zostrili nepriateľskú rétoriku, aj keď Číňania tu na špinavú prácu používajú Rusov a sami sa hrajú na umierneného aktéra. Rozkvet na oboch stranách druhej studenej vojny zaznamenáva umelá inteligencia a bezpilotná technológia.

Príkladov je možné uviesť oveľa viac, ale aj to málo stačí na to, aby sme si uvedomili, že sa naozaj už nachádzame v prvých fázach ďalšej studenej vojny.

Autor komentára: Ivo Samson. Autor je bývalým poradcom ministra obrany SR.