Dnes má meniny: Marcel
So vzťahom medzi športom a politikou nemá svet dobré skúsenosti. Zo starovekých olympijských hier o vzťahu šport – politika toho veľa nevieme, tam išlo údajne skôr o vzťah mier – vojna. Len čo sa olympiáda skončila, mohlo sa veselo bojovať ďalej.
Práve sa skončila zimná (tá “pravá”) olympiáda 2022 a dokončuje sa zimná paralympiáda. Tá druhá už nie je v strede pozornosti, tá prvá ale bola. Lenže obe z týchto olympijských hier poznamenala politika. Sankcionovanú ruskú stranu, t. j. Ruskú federáciu, potrestali za podvody so zakázanými látkami športovcov a nedovolili jej vystupovať pod značkou tohto štátu. Paralympiáda už bola iná, tam Rusku účasť už priamo zakázali a Rusko so sebou stiahlo do neúčasti aj svojho spolupáchateľa “špeciálnej vojenskej operácie” na Ukrajine – Bielorusko.
Záujmové skupiny
Na politických sankciách na športové podujatia sa už dlho trieštia záujmy rôznych strán a skupín. Kameňom úrazu boli už letné olympijské hry v Berlíne v r. 1936, ktoré sa konali v čase, keď už rok platili v Nemecku Norimberské zákony. Olympijské hry vtedy nacistickému Nemecku pomohli vydávať sa za bezúhonnú krajinu. Športovci dnes už dávno nie sú amatéri, šport je ich obživa, preto sú najčastejšie proti politickým obmedzeniam účasti národných družstiev a športovcov na vrcholných športových akciách. Ich heslom je, že šport je predurčený na to, aby prekonal politické a kultúrne rozdiely. Politika do športu nepatrí!
Politici až takí jednotní nie sú. Toto je síce ideál, ale do reality nepatrí, šport je súčasťou diplomacie a je schopný ovplyvňovať sociálne, hospodárske aj politické vzťahy, hovoria. Ako nám satiricky kedysi hovoril jeden učiteľ na učňovskej škole v Brne (už mal krátko pred dôchodkom a nemal čo stratiť), “kto nefandí Rusom v hokeji, nie je politicky spoľahlivý”.
Šport nemôže byť nepolitický, ak je štátny
Skutočnosťou je, že šport sa stal nástrojom nacionalizmu, symboliky kolektívneho spoločenstva a ideológie, teda politickou zbraňou, keď sa víťazstvo národného tímu alebo predstaviteľa štátu chápe takmer ako vojenské víťazstvo nad protivníkom. Treba možno pripomenúť, že šport sa ako politická zbraň osvedčil v boji proti apartheidu v Juhoafrickej republike a bojkotom podujatí v tomto štáte prispela politika k izolácii JAR a k zmene pomerov.
Aj predtým aj potom sa šport stával politickou arénou. Na letnej olympiáde v Mexiku (1968) vztýčili dvaja afroamerickí atléti na stupni víťazov päste v čiernych rukaviciach ako stúpenci “čiernej moci” (black power). USA ich okamžite suspendovali za rasizmus. Československá gymnastka Věra Čáslavská odvrátila hlavu po vztýčení sovietskej vlajky (neopľula ju, visela príliš vysoko), doma ju potom privítali ako hrdinku, husákovský režim ju potrestal až potom. Letné olympijské hry v Mníchove v r. 1972, poznačené masakrom izraelských atlétov viedli amerického plavca Marka Spitza, hviezdu týchto hier (7 zlatých) k výzve, aby olympiádu predčasne ukončili, čo sa nestalo. Na zimnej olympiáde porazil napokon americký amatérsky študentský tím (vekový priemer 21 rokov) v ľadovom hokeji ťažkých sovietskych profesionálov (tvrdili, že sú amatéri) a stala sa z toho politická kauza. Väčšina západných krajín a časť rozvojových krajín potom bojkotovali letné olympijské hry v Moskve a ZSSR spolu so satelitnými štátmi sa pomstil tým, že sa nezúčastnil na LOH v Los Angeles v r. 1984 preto, že usporiadateľská krajina nie je schopná zaistiť bezpečnosť socialistických športovcov. Je napodiv, že napr. Juhoslávia, Čína a Rumunsko sa na tejto olympiáde zúčastnili a vrátili sa živí a zdraví.
A sme naspäť vo februári 2022. Nič sa veľmi nezmenilo, pokúšať sa odpojiť politiku od športu je absurdná ilúzia.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik