Dnes má meniny: Jaroslav
Momentálne prebieha na medzinárodnej úrovni diskusia o tom, či rozhodnutie amerického prezidenta Bidena, ktorý chce odvolať zvyšok vojenských jednotiek z Afganistanu práve k 11. septembru 2021 (dvadsať rokov po útoku na USA), je vhodne načasované a či je dôvod odchádzať z krajiny, ktorá sa bude zmietať v intenzívnej občianskej vojne. Otázka znie, či malo zmysel vojensky obsadiť krajinu v predstave, že demokracia sa dá exportovať. Lenže demokracia je veľmi mladý a krehký produkt. Má už pod sebou určitý základ, ale len minimálnu historickú tradíciu. Vývoz demokracie je skôr exportom šancí.
Ponúka sa otázka: Bol vývoz demokracie made in the USA v súlade so želaním väčšiny Nemcov v prvej polovici 40. rokov minulého storočia? Odpoveď znie, že asi nie, keď ste nad sebou mali v noci britské a cez deň americké bombardéry, ktoré vám rozbíjajú Hamburg, Berlín, Norimberg, Drážďany a desiatky až stovky iných cieľov. Inou otázkou je, či tzv. ľudová demokracia vo Východnom Nemecku bola v súlade so želaním občanov NDR. Tu nájdeme odpoveď vo fakte, že od založenia tohto sovietskeho satelitu až po vybudovanie berlínskeho múru proti prenikaniu západných diverzantov odišlo, vlastne „utieklo“ z východnej zóny do Západného Nemecka okolo troch miliónov „východných“ Nemcov, najmä mladých ľudí. Ich výhodou bolo, že prišli z totalitného štátu, ktorý západní Nemci neuznávali, pričom východní Nemci vtedy relatívne ešte dobre hovorili po nemecky, keďže inštitucionálne sa východonemčina od západonemčiny veľmi vzdiaľovala. Mimochodom, zo Západného Nemecka (SRN) do toho východného sa nemuselo utiekať, tam stačilo povolenie na vysťahovanie k hrobom svojich predkov. A títo vysťahovalci si ponechali aj majetky v SRN, pričom dostávali a bez problémov brali aj penzie. Inými slovami, Nemci ozbrojený import demokracie zvládli.
Podobne ho akceptovali Japonci, ktorých k demokracii a svetovej špičke v ekonomike a dlhovekosti nielen ubombardovali, ale priam „znukleovali“. Iným príkladom je Kórea. Na rozdiel od Vietnamu sa tá druhá časť nenechala zjednotiť a milí Američania tam stále robia policajnú stráž. Na rozdiel od bývalej NDR do r. 1961 sa zo Severnej Kórey neuteká. Nedá sa. Niektorým sa to podarilo cez pevninskú Čínu cez rôzne veľvyslanectvá, ale aj tie utiahli „šrauby“. Postavili okolo ambasád múr (osobná skúsenosť autora tohto príspevku z Pekingu), čím sa vyhli porušeniu medzinárodného humanitárneho práva. Amnesty International ani HRW neprotestujú.
Ak pridám do tejto mozaiky Afganistan, potom mi to pripomína Vietnam. Tam „západ“ nemal na výber, USA tam bojovali proti Číne a Sovietskem zväzu. Chudáci severní Vietnamci aj zdecimovaný Viet-Kong slúžili ako zástupná bojujúca strana, ale Sovieti ich nechceli pustiť z vojny, nebolo to pre nich výhodné. Nakoniec aj ich „ubombardovovali“ Američania k dohode o mieri, ale za neskutočnú cenu. Po znovuzjednotení Nemecka prestali Nemci preliezať ploty. Po znovuzjednotení Vietnamu sa jeden milión Vietnamcov – „kolaborantov“ ocitol rýchlo v koncentračných táboroch a na verejnosť prenikli údaje o „boat people“ – ľuďoch v člnoch. Skromné údaje OSN hovoria o tom, že na mori zahynulo približne 700 000 utečencov. Státisíce Vietnamcov si „rozobrali“ západné krajiny, najmä USA. Sú Američania ochotní preberať svojich kolaborantských spojencov z Afganistanu len preto, že títo vzali na vedomie výsledky volieb, čo je posvätná krava západného sveta, kde „ľud“ rozhodol a druhá strana to odmieta prijať? Nie sú náhodou tí rôzni Hočiminovia, Polpotovia, Putinovia či Lukašenkovia lepší? Veď tam to bolo alebo je tak výsmešne jednoduché. Je tam poriadok!
Autor je bezpečnostný analytik.