Ako dopadli po auguste 1968 “playboyi” revolúcie?

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: wikipedia.org

Od začiatku 90. rokov je už tradíciou, že si v tuzemsku ľudia, dnes už skôr staršia generácia, publicisti a historici pripomínajú august 1968 a koniec Pražskej jari, teda sľubného pokusu o reformu komunistického systému.

Išlo vlastne o pochybný druh revolúcie, ktorý nesmeroval k deštrukcii komunistického systému, ale naopak k jeho upevneniu tým, že hodnoty štátnej ideológie, čiže marxizmu-leninizmu, sa urobia pre ľudí stráviteľnejšími. Až s odstupom viacerých rokov je zrejmé, že upevniť totalitný režim demokratizáciou alebo nebodaj demokraciou bol len smiešny pokus teoretických kovbojov.

“Playboyi” revolúcie a ich kapitulácia

Termín “playboyi revolúcie” použil kedysi známy exilový spisovateľ Josef Škvorecký v jednom zo svojich príspevkov na Hlase Ameriky. Reagoval tak na skutočnosť, že vodcovia Pražskej jari, ktorí sa kedysi hrnuli do popredných radov hlásateľov socializmu s ľudskou tvárou, sa po invázii v auguste 1968 takmer do jedného (vrátane legendy Alexandra Dubčeka) morálne zosypali doslova zo dňa na deň.

Keď najvyšších predstaviteľov KSČ a československej vlády nechali Sovieti deportovať do Moskvy, v Kremli si nemuseli robiť veľké starosti s neúspechom nastoliť v Prahe tzv. robotnícko-roľnícku vládu s otvorenými kolaborantmi ako Vasil Biľak alebo Alois Indra. Ešte pred pár dňami komunistickí revolucionári na ľudskú tvár bleskovo zabudli a podpísali Moskovský protokol, v ktorom otočili o 180 stupňov, a svoju krajinu predali za sľub vlastného bezpečia a zachovania korýt. Niektorí sa nepochybne obávali, že hegemón použije maďarské riešenie podobne ako po ľudovom povstaní v Maďarsku v roku 1956, keď vodcov poslali do väzenia alebo nechali popraviť. Iným (vrátane Alexandra Dubčeka) bolo naznačené, že si svoje pozície v štáte a štáto-strane môžu udržať.

Invázia do Československa. Zdroj FOTO: wikipedia.org

Moskovský protokol a marazmus “playboyov”

Len päť dní po intervencii podpísali bývalí miláčikovia verejnej mienky naordinované podmienky, v ktorých popreli všetko to, čo vyhlasovali predtým a vlastne sami seba obvinili z “kontrarevolúcie”. Podrobne o rokovaniach a podpise kapitulačného protokolu píše Zdeněk Mlynář, bývalý člen predsedníctva ÚV KSČ. Pravda, písal už z pohodlného exilu vo Viedni a navyše kniha Mráz prichádza z Kremľa je skôr autobiografiou a autor sa v nej rôznymi polopravdami usiluje očistiť svoju aparátnickú minulosť.

Protokol nepodpísali všetci, odmietol “haličský žid” (tak mu v Kremli nadávali) František Kriegel, vtedy tiež člen najužšieho vedenia KSČ.

Československí “playboyi” sa v Kremli vtedy zaviazali, že zastavia “štvavé” médiá, zakážu činnosť rodiacich sa nekomunistických štruktúr (ako bol napr. KAN – Klub angažovaných nestraníkov), budú súhlasiť s dočasným pobytom vojsk, dokiaľ nepominie hrozba “odklonu od socializmu”, zriekajú sa potrestania prosovietských kolaborantov, stiahnu sťažnosť, ktorú ČSSR podala v OSN proti okupácii. V poslednom článku Moskovského protokolu vyznávajú “priateľstvo so Sovietskym zväzom na večné časy”. Ešte do konca augusta schválil protokol aj Ústredný výbor KSČ, teda jeho “široké vedenie”.

Už sa nepísalo o okupácii. Najprv sa hovorilo o “vstupe” vojsk Varšavskej zmluvy, onedlho s pokračujúcou normalizáciou už o “bratskej pomoci”. Kto mal viac sebaúcty, z KSČ ešte včas vystúpil, kto jej mal menej a čakal, že sa to “nejako utrasie”, stal sa z neho “vyhodený komoušek”. A ako spieva klasik (nikto iný ako Karel Kryl), po auguste 1968 ,,minulo září a ulicí chodí jen milion tváří – těch zbloudilých duší…”

Autor komenára: Ivo Samson, bezpečnostný anayltik. Autor pracoval v rokoch 1990 – 1992 ako vedúci dokumentačného oddelenia v Komisii vlády SR pre analýzu historických udalostí rokov 1967 – 1970.