V Nemecku, ktoré je pre Slovensko ekonomicky tak dôležité, mäkne demokracii pôda pod nohami

Nacisti a komunisti boli v medzivojnovom Nemecku vždy zajedno, keď išlo o boj proti systému, kapitalizmu, demokracii a imperializmu. Bolo iba otázkou času, kto preváži. Až keď jeden z nich vyhral – „nacis“ – víťazi sa pustili do „komis“. Ale inak by to bolo nepochybne obrátene. A s rovnako zlým výsledkom: Svetová revolúcia na pochode a vojny, vojny.

V nemeckých najčítanejších médiách (Sűddeutsche Zeitung, Frankfurter Allgemeine, v Berlíne Berliner Zeitung) sa terajším demonštráciám frustrovaných extrémnych ľavičiarov („neokomis“) a ich pravicovej odrode („neonacis) v Berlíne venujú určité zmienky, ale nie sú nijak znepokojivé, iba upozorňujú. Nemecká demokracia rozhodne nie je v nebezpečí, Nemecko neohrozujú ani „neohitlerovci“ a ani „neoleninovia“. Oba extrémne póly totalitného politického spektra však ožili po dvoch veľkých vojnách – na Ukrajine a v Zálive. Vojny stvárňovali v moderných dejinách vždy to, na čo sa moderní „nacikomis“ nenásytne tešili, pretože tragédia ľudí im hrala do karát a vojny pre nich boli vykúpenie z nudy.

Berlínom mašírujú náckovia a bolševici

V Berlíne sa teraz zhromažďujú neonacisti a neokomunisti im iba z obďaleč závistlivo sekundujú. Jedni aj druhí majú spoločného menovateľa, ktorým je nenávisť voči Západu, sionizmu, Marťanom a Amerike, ale to zatiaľ stačí. Do vlasov si skočia až neskôr, lenže to by najprv tí prví alebo tí druhí museli opanovať politickú arénu. Neonácikovia už majú slušné výsledky, totiž vlastnú politickú stranu AfD – Alternatíva pre Nemecko (je, samozrejme, demokratická, ctí si medzinárodné právo…). Trochu to pripomína slovenský politický produkt pod honosným názvom „Republika“.

V tomto týždni sa tých neonáckov zišlo v Berlíne viac ako zvyčajne. Pod kontrolou to mala polícia hlavného mesta a na jej uverejnené záznamy (policajné záznamy bývajú nutne presné) sa dá spravidla spoľahnúť. Tentokrát je to o pravičiarskej demonštrácii – zúčastnili sa na nej v centre Berlína väčšmi mladí ľudia, aj keď nechýbali vyhlásení staronacistickí kmeti, ktorí prednášali ohnivé prejavy. Ale s tými vášnivými a legendárnymi výkrikmi Adolfa Hitlera sa to nedá porovnať, bol to iba odvar, čajík bez chuti a správnej ideologickej šťavy. Extrémistická organizácia Tretia cesta (Der III. Weg) potrebuje na mobilizáciu Nemcov viac. Potrebuje vojny, biedu a frustráciu obyvateľstva. Boľševikom a nacistom to vyšlo na jednotku. Na Ukrajine a na Strednom východe dnešným „nacikomis“ (náckobolševici) síce svitla nádej, lenže to zatiaľ nestačí, treba v medzinárodných konfliktoch pritlačiť na pílu.

Demagógia ja garancia úspechu

Starí nacisti (alebo potomkovia starých nacistov) tvorili pri berlínskych demonštráciách základňu hnutia „Mladí dopredu“ (Die Jungen voran). Jedným z tej základne bol „drahý a dobrý súdruh“ (tak ho uviedli) Christian Worch, ktorého uvádzač označil za „hlásateľa programu“. Tento známy hamburgský neonacista hovoril o časoch, keď trpel ako politický väzeň a žiadal zrušenie Spolkovej republiky Nemecko (odsúdili ho za popieranie holokaustu). Iný „nazi“ Thomas Wulff predniesol podobný prejav na Potsdamer Platz. „Tu sa už nedá žiť!“ burácal. Útočil na nemeckú prisťahovaleckú politiku, ale vôbec sa nezameral na imigráciu z moslimských krajín, ale na „inváziu“ z Ukrajiny.

Rovnako na zhromaždenia (pri Tiergarten alebo na Postupimskom námestí) vyšli do ulíc aj odporcovia nemeckej ultrapravice. Nápisy na plagátoch a výkriky „anti“ boli niekedy dosť expresívne. Nechýbali síce klasické rýmované heslá ako „Alerta, alerta, antifascista“ alebo „nacistické svine“ či „nacisti von!“. Ale Spolková republika Nemecko je v poriadku, ak takéto prejavy hnevu toleruje.

Mrzí ma, že som vo svojom obľúbenom meste počas týchto udalostí nebol, užil by som si tie udalosti osobne. A počúval by som v každom tábore ich deklarované slogany a pozoroval reakcie. Tomu sa v tomto prípade hovorí ľudový politický šport.

Autor je bezpečnostný analytik.

331