Tragédia „neveriacich“ v moslimských krajinách pokračuje, celý tento makroregión sa mení v kresťanský skanzen

Príbeh kresťanov v moslimskom svete je smutnou históriou defenzívy, postupnej straty pozícií, pokračujúceho úpadku a rastúcej diskriminácie. A to napriek tomu, že to boli na prvom mieste menovite arabskí kresťania, ktorí neskôr stáli na čele protikoloniálneho hnutia namiereného proti Britom, Francúzom, Španielom či Talianom.

Osud kresťanov v krajinách ako Saudská Arábia alebo nearabské Turecko bol spečatený už dávnejšie. V ostatnej moslimskej sfére sa počet kresťanov začal znižovať až zhruba od roku 1910, keď tvorili ešte 13 – 20 % obyvateľstva, dnes sa ich počet udáva v rozmedzí 0 + – 7%. Silnejšie početné zázemie majú zatiaľ stále ešte v krajinách ako Libanon, Indonézia a Egypt. V Iraku sa kresťania paradoxne mali „dobre“ za Saddáma Husajna, ale po jeho páde a v dôsledku genocídnej kampane teroristickej organizácie Islamský štát od roku a po roku 2014, počet kresťanov v Iraku klesol o 85 – 90%. Kedysi početná menšina kresťanov sa zmenšila na 0, 5 %, v pôvodne „desaťpercentnej“ Sýrii momentálne na 2 %. Niekde, ako v Nigérii, sú kresťania pod brutálnym tlakom, vystavení každodenným útokom na kostoly a zabíjaniu.

Protikoloniálne zásluhy sa nerátajú

To už sme späť v arabskom svete. Protikoloniálne zamerané úsilie kresťanov v minulosti sa zamlčuje. Moslimovia boli predsa obeťou európskeho kolonializmu, ten turecký sa veľmi nespomína. Kresťanský protikolonializmus vyvoláva u arabských moslimov syndróm vlastného zlyhania, oni predsa mali stáť na čele boja proti kresťanským kolonizátorom, nie domorodí kresťania. A aby frustrácie nebolo dosť, kresťania existovali v regióne Stredného východu už dávno predtým, než sa začala moslimská kolonizácia. A na dejinách si predovšetkým arabskí moslimovia dávajú záležať.

Zatiaľ čo v európskych západných krajinách sa počty moslimov utešene navyšujú a zo zeme vystreľujú nové a ďalšie mešity či islamské kultúrne centrá, na Strednom východe kresťanská menšina nútene aj dobrovoľne mizne. Vysťahovalectvo mieri na Západ. V 21. storočí sa Stredný východ, niekdajšia doména kresťanstva a kresťanov, stáva čoraz viac monolitným a rapídne stráca náboženskú aj kultúrnu pestrosť a spoločenskú toleranciu, ktorou sa v minulosti mohol ako-tak chváliť. Hoci je to kolíska všetkých troch abrahahámovských náboženstiev, trendovo sa moslimský svet, najmä ten arabský, posúva do stavu, keď iba jedno z nich chce prebrať totálny monopol. V niektorých krajinách sa síce bývalé koloniálne mocnosti snažia kresťanov akoby chrániť, ale ani historický vplyv takého francúzska v Libanone nenasvedčuje, že tamojší kresťania sa vyhnú osudu, ktorý po druhej svetovej vojne postihol v stredovýchodnom regióne židov (s malým „ž“).

Tieňová a oficiálna diskriminácia

Úplne klasicky vidíme v niektorých Západom z „musu“ kritizovaných krajinách obohranú pesničku. Úrady kresťanov nediskriminujú, slobodne sa môžu rozhodnúť, či ostanú alebo odídu. Výhrady k ich správaniu sa ku kresťanskej menšine ľahko vyvažovali tým, že na niektoré vysoké štátne posty dosadzovali poddajných kresťanov. Ukážkovým príkladom bol Tariq Aziz, bývalý poradca Saddáma Husajna. Tohto príslušníka kresťanskej komunity si Husajn vybral za svojho ministra zahraničia a mával s ním ako s vývozným artiklom. Samozrejme, že išlo o kolaboranta s irackým monštrom, ale prezident mohol deklarovať do sveta: Že v Iraku nie je demokracia? Len sa pozrite! Opäť ale treba pripomenúť, že kresťania to za Saddáma mali v Iraku relatívne znesiteľné. Iným príkladom exportnej značky môže byť Hannah Ašváriová, dodnes aktívna politička, za Jásira Arafata ministerka školstva a hovorkyňa Palestínskej autonómie pri údajne mierových rokovaniach. Nie je však známe, že by sa kresťanka Ašváriová, sama členka Anglikánskeho zväzu cirkví, niekedy postavila za práva kresťanov v Júdsku a Samárii, alias Západnom brehu. Stala sa ale obľúbenkyňou západnej ľavice, pravice aj politického stredu. S ňou veru palestínski Arabi zabodovali, aj keď išlo o najobyčajnejšiu kresťanskú antisionistku a antisemitku.

Napriek pravidelne sa opakujúcim krvavým počinom proti kresťanom v moslimskom svete sa západné krajiny uspokojujú s miernymi upozorneniami, ak vôbec. Solidaritu s bratmi a sestrami v náboženstve nevyjadruje ani verejnosť v západných krajinách. Jedna zapálená synagóga v akomkoľvek západnom meste by vyhnala do európskych ulíc státisíce násilných výtržníkov, k vypaľovaným kostolom v moslimskom svete je verejnosť ľahostajná. Jedine Donald Trump sa nechal počuť, že masakry na nigérijských kresťanoch nenechá bez vojenskej odpovede. Vieme síce, ako to s vyhrážkami súčasného amerického prezidenta chodí, ale aspoň niečo. Od iných západných štátnikov sme nič také ani nepočuli.

123