Tínedžeri a návrat do školských lavíc. Ako zvládnuť spánkový šok, známky aj tlak bez hádok a stresu

Návrat do školských lavíc po dvoch mesiacoch slobody je pre tínedžerov aj ich rodičov náročnou skúškou. Rozpadnutý spánkový režim, obavy zo zlyhania či tlak na zodpovednosť často vedú k zbytočným konfliktom. Ako nájsť zdravú hranicu medzi kontrolou a dôverou, ako sa vyrovnať so stresom či využívaním umelej inteligencie a prečo sa na známky pozerať inou optikou? Radí tím odborníkov na pedagogiku a vzdelávanie zo Súkromného gymnázia Česká v Bratislave – PaedDr. Martina Danišová, Stanislav Kuznets a Mgr. Juraj Babic, PhD.

Prechod z dvojmesačného voľna do školského rytmu býva náročný. Ako môžu rodičia žiakom (tínedžerom) pomôcť nabehnúť na povinnosti bez zbytočných konfliktov a frustrácie hneď v prvých týždňoch?

Pravdepodobne jednou z najväčších výziev môže byť návrat k pravidelnému spánkovému režimu. Mnohí tínedžeri počas letných prázdnin chodia spať neskoro v noci, niekedy aj o druhej či tretej ráno. Je zrejmé, že ak si takýto režim zachovajú aj počas prvého týždňa školy, spánku im bude katastrofálne chýbať. To môže viesť k zhoršenej schopnosti sústrediť sa, podráždenosti a v konečnom dôsledku aj k nepríjemnému začiatku školského roka. Je teda najprirodzenejšie, keď vnímame dieťa ako člena minimálne dvoch hlavných komunít – školy a rodiny doma.

Doma rodičia by mohli svojim deťom pomôcť tým, že ich podporia v postupnom posúvaní času zaspávania aspoň týždeň pred začiatkom školy. Deti tak budú mať možnosť prispôsobiť sa novému režimu a začať školský rok bez spánkového deficitu.

Druhým dôležitým faktorom je akademický tlak. Nie je potrebné od detí hneď v prvých dňoch školy očakávať, že sa naplno vrhnú do učenia. Prvé týždne sú zvyčajne spojené s úvodnými hodinami a oboznamovaním sa s jednotlivými predmetmi. Preto je dobré pamätať na to, že ak vaše dieťa nezačalo robiť domácu úlohu už 2. septembra, možno nie je lenivé – jednoducho mu ešte žiadnu domácu úlohu nezadali.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay/sanjiang

Stredná škola predpokladá už vyššiu mieru zrelosti žiakov. Kde leží zdravá hranica medzi kontrolou a dôverou, aby sme stredoškoláka naučili niesť plnú zodpovednosť za svoje štúdium?

Pri tejto otázke by som sa v prvom rade vyhol formulácii „plná zodpovednosť“. Samozrejme, žiak na strednej škole pracuje autonómnejšie, no zároveň netreba zabúdať, že s veľkou zodpovednosťou môže prichádzať aj veľké napätie. To takmer nikdy nepomáha pri učení, naopak, môže viesť k ešte väčšiemu odporu k škole.

Okrem toho treba pamätať na to, že každý človek je iný a každý má inú psychickú konštitúciu. Niektorí žiaci sú organizovanejší, iní sú roztržitejší. Myslím si preto, že v tomto prípade je dôležité zachovať určitú mieru rozvahy a orientovať sa predovšetkým na konkrétne dieťa a jeho potreby. Niekomu možno bude ešte potrebné pripomenúť blížiaci sa test alebo inú formu skúšania a hodnotených úloh a zadaní, zatiaľ čo pre iného to vôbec nebude potrebné.

Naozaj dôležité je vytvoriť doma podpornú atmosféru, aby dieťa vedelo, že domov je bezpečné miesto, kde môže vždy požiadať o pomoc – vrátane situácií, keď sa mu v škole nebude dariť.

Prechod zo základnej školy na náročnejšie štúdium na strednej škole je pre mnohých veľký skok. Čo škola robí pre rýchle začlenenie nováčikov a ako ich môžu v tomto citlivom období podržať doma?

Počas prvého roka na strednej škole môžu učitelia voči žiakom zvyčajne prejavovať väčšiu mieru tolerancie. Napríklad v bilingválnej škole, kým si deti ešte úplne nezvyknú na to, že vyučovanie prebieha v cudzom jazyku, im učitelia môžu do určitej miery umožniť používať do istej miery slovenčinu pri odpovedi na hodine alebo počas písomnej práce.

Rodičia môžu svoje deti pripraviť aj tým, že sa s nimi porozprávajú o tom, čo ich na strednej škole čaká. Ak budú vedieť, čo môžu očakávať, prechod na strednú školu pre nich nemusí byť tak istým šokom a zdrojom stresu.

Rodičia od žiakov očakávajú čo najlepšie výsledky. Aké signály preťaženia či úzkosti by si mali rodičia všímať a ako s duševným zdravím študentov pracujú školy?

Napriek tomu, že existujú určité univerzálne signály stresu, treba si uvedomiť, že stres sa môže u rôznych ľudí prejavovať rôznymi spôsobmi. Za jeden z hlavných signálov by som považoval situáciu, keď sa správanie dieťaťa začne bez zjavného dôvodu meniť.

Môže sa napríklad zvýšiť podráždenosť alebo sa môže zmeniť spôsob, akým reaguje na neúspech. Keď sme v strese, aj tie najmenšie maličkosti nás môžu vyviesť z rovnováhy. Môžu sa objaviť aj zmeny v stravovaní – dieťa môže začať jesť výrazne menej alebo naopak viac. Rovnako sa môžu objaviť problémy so spánkom alebo sa k tomu pridá aj celková apatia.

Obzvlášť výrazne sa to môže prejaviť v priebehu školského roka, keď sa svetlé dni skracujú – skoro sa stmieva a počasie je vo všeobecnosti pochmúrne a chladné.

Na našej škole žiakom pomáha celý školský tím. V prvom rade je to školská psychologička, na ktorú sa môžu kedykoľvek obrátiť a požiadať o konzultáciu. Okrem toho máme rôznych poradcov, akými sú naša výchovná poradkyňa, a ďalší koordinátori, ktorí sa venujú prevencii nežiadúceho správania a nadmerného stresu u detí.

Dôležité je tiež to, že medzi žiakmi a učiteľmi na našej škole vznikajú veľmi dôverné vzťahy. Žiaci vedia, že ak potrebujú pomoc, môžu sa na svojich učiteľov kedykoľvek obrátiť.

Digitálny svet tvorí prirodzenú súčasť života dnešnej generácie. Ako k moderným technológiám pristupujete vo výučbe a aký postoj by k nim mali zaujať rodičia, aby študentom pomáhali a neodvádzali ich pozornosť?

Pokrok je niečo, čo nevyhnutne prichádza s každým rokom a každým desaťročím. Žiadna technológia nie je sama osebe dobrá alebo zlá. Ako hovoril Paracelsus: „Všetko je jed a všetko je liek.“

Internet a s ním aj AI / umelá inteligencia a rôzni AI agenti nám napríklad umožňujú neobmedzený prístup k vzdelávaniu, knihám a množstvu ďalších zdrojov. Zároveň však môžu byť zdrojom kyberšikany a šírenia dezinformácií, či strachu z toho, do akej miery je používanie AI ako nástroja „prijateľné“, alebo dokonca vítané a naopak, kedy sa stáva takýto nástroj „podvodom“.

Bolo by však veľmi nelogické pokrok odmietať, a preto sa na našej škole snažíme technológie využívať v prospech vzdelávania. Žiaci môžu napríklad používať telefóny na zapojenie sa do vzdelávacích kvízov počas vyučovania. Vďaka cloudovým technológiám môžu tiež pracovať na projekte priamo počas hodiny a nezávisle pridávať svoje nápady do spoločného dokumentu.

Umelá inteligencia nám môže pomôcť zjednodušiť niektoré rutinné činnosti. Samozrejme, problém nastáva vtedy, keď vidíme, že žiak bez nej nedokáže odpovedať ani na otázky, ktoré sa netýkajú vedomostí, ale napríklad jeho vlastných názorov.

Snažíme sa preto vyhýbať používaniu umelej inteligencie tam, kde to nie je potrebné. Na druhej strane, aj s jej pomocou sa niekedy dajú realizovať veľmi zaujímavé úlohy. Dokonca by som povedal, že ak sa pozrieme napríklad na učebnice IB DP – medzinárodného vzdelávacieho programu, ktorý realizujeme na našej škole –, priamo v nich nájdeme úlohy, pri ktorých sa žiakom odporúča získať informácie pomocou AI alebo ju použiť ako nástroj pri riešení konkrétnej úlohy.

Úvodné nadšenie často vyprchá s prvými ťažkými písomkami a príchodom jesennej rutiny. Aký je recept na udržanie vnútornej motivácie a zvedavosti študenta počas celého roka?

Strata motivácie môže súvisieť aj so stratou pochopenia zmyslu. Prečo sa vlastne učím? Ako povedal Nietzsche: „Kto má svoje prečo, znesie takmer každé ako.“

Samozrejme, zlé známky môžu žiakov demotivovať. Platí to však najmä vtedy, keď zažívajú nadmerný tlak zo strany školy a rodičov a zároveň začnú svoju vlastnú hodnotu vnímať ako závislú od známok. A to, samozrejme, nie je pravda.

V prvom rade by podľa mňa bolo dobré vysvetliť, že známka predovšetkým ukazuje, do akej miery žiak zvládol konkrétnu tému v konkrétnom predmete. Je to určitá forma spätnej väzby. Známka však nehovorí, nakoľko je človek inteligentný alebo „hlúpy“.

Ak si dieťa tento princíp osvojí, známky už nemusia mať taký zásadný vplyv na jeho motiváciu.

Možno je tiež dobré pripomenúť žiakom, že takmer všetko, čo sa v škole učia, sa im môže hodiť aj pri maturite. A učenie bude výrazne jednoduchšie, ak sa od začiatku budú učiť usilovne a systematicky, namiesto toho, aby sa snažili všetko naučiť za jednu noc pred písomkou. Dokonca by som povedal, že je to jeden z najhorších spôsobov učenia a do dlhodobej pamäti sa z takto získaných informácií veľa nedostane.

A aj keď konkrétny predmet možno napokon nebude priamo relevantný pre štúdium na vysokej škole, zručnosti, ktoré si v jeho rámci žiak môže osvojiť – napríklad analýza informácií, syntéza, kritické myslenie či schopnosť pracovať s údajmi –, sa mu môžu hodiť prakticky kdekoľvek.

Vedomosti sú len časťou úspechu. Na aké mäkké zručnosti (kritické myslenie, tímovú prácu, riešenie konfliktov) kladiete dôraz a ako môžu tieto návyky prirodzene podporovať aj rodičia v bežnom živote?

Je pravda, že s rastúcou dostupnosťou informácií sa ťažisko vzdelávania postupne presúva od jednoduchého zapamätávania informácií – memorizácie – k rozvoju jemných zručností, známych ako soft skills.

Jednou zo skupín takýchto zručností sú v IB programe ATL skills – Approaches to Learning. Nejde pritom iba o to, aby sa žiak učil, ale aj o to, ako sa učí. Patria sem napríklad zručnosti výskumné, sociálne, komunikačné, zručnosť seba organizácie, či zručnosť myslenia. Všetky tieto zručnosti sa rozvíjajú v rámci samotného vzdelávania.

Uvediem príklad. Predstavme si laboratórnu prácu z biológie. Žiaci sa v rámci nej môžu rozdeliť do tímov. Na začiatku učiteľ určí, aký fenomén budeme v rámci výskumnej práce skúmať. Samotnú výskumnú otázku a spôsob, akým ju preskúmajú – samozrejme, s podporou učiteľa si však môžu žiaci zvoliť sami v rámci svojho tímu. Po uskutočnení výskumu následne rozhodnú, akým spôsobom bude najlepšie prezentovať získané informácie.

V rámci jednej takejto laboratórnej práce sa tak naraz rozvíja hneď niekoľko rôznych zručností.

Myslím si, že rodičia môžu svojim deťom pomáhať rozvíjať tieto zručnosti aj v každodennom živote. Napríklad pri komunikácii ich môžu učiť nenásilnej a rešpektujúcej komunikácii a zároveň byť sami príkladom takéhoto správania.

Kritické myslenie možno rozvíjať aj kladením otázok. Namiesto toho, aby sme dieťaťu povedali: „To je hlúposť, to je nesprávne!“, môžeme sa opýtať: „Prečo si to myslíš?“ alebo „Na základe čoho si dospel k takémuto záveru?“

Na záver by sme mohli spomenúť aj hodnotenie práce žiaka ako také. V škole sa čoraz častejšie u väčšiny našich kolegov objavuje iný prístup v hodnotení. V našom medzinárodnom programe využívame hodnotenie podľa kritérií a pozeráme sa na hodnotenie cez dvojakú optiku – rozlišujeme, či ide o formatívne hodnotenie – v procese učenia sa, a sumatívne, ktoré je transparentné a sumarizujúce počas celého školského roka štyri tzv. učebné celky/ units. Študent je tak podporovaný, nie „brzdený“, či „kritizovaný“ za svoje chyby – tie sú naopak súčasťou učenia sa a mnohokrát neoceniteľnou skúsenosťou.

Takýmto spôsobom sa všetky tieto jemné zručnosti (soft skills) môžu postupne prepájať do jedného celku – v priestore školy aj rodiny.