Prezidenti Poľska a Fínska nekompromisne proti kremeľskej politike Slovenska

Fakticky ide o politiku dvoch nových členov EÚ a ich ekonomickej podpore proti ruskému zabíjaniu vo vojne na Ukrajine. Politika EÚ má v tomto jasno: kto kupuje ruské fosilné palivá, podporuje vojnu.

Slovensko v tejto šlamastike nie je osamotené, svorne si tu na jednom zakrvavenom hnojisku unisono hrkútajú premiéri z Budapešti aj Bratislavy. Ich argumentácia je primitívna, ale účinná: pre nás a „našich ľudí“ to je výhodné! Prezidenti Poľska a Fínska to vidia inak. Dovoz ruskej ropy a ruského plynu sa musí skončiť.

Svet má štyri svetové strany a nikdy inak

Pokrytectvo tohto tvrdenia ponechávam etikom, tým nie som. Predstavte si ale, že v čase vybičovanej kampane proti juhoafrickému apartheidu alebo vraj-fašizmu v Chile by nejaký európsky či americký šéf exekutívy navštívil JAR alebo generála „Pinočeta“ v Santiagu. A trepal by niečo o štyroch svetových stranách a je treba byť ústretový. Asi by v OSN veľmi nepochodil. Maďarsko skryto, ale vlastne otvorene, sleduje nápravu krivdy po prvej svetovej vojne a ruský útok na Ukrajinu „konečne“ mení bezpečnostno-geografickú mapu Európy. Preto sa bývalý konzervatívec Orbán prisal na Kremeľ. Pri slovenskom „pricmrndávačovi“ Moskvy ako bývalej komunistickej kádrovej iskričke je to jednoduchšie, tu ide o príklon k brutálnemu oligarchickému ruskému kapitalizmu na štýl 19. storočia a o historický príklon k rusko-sovietskemu imperializmu.

Prečo si to zrátali na prstoch práve prezidenti Poľska a Fínska

Ak je história naozaj magistra vitae, čiže podľa J. A. Komenského učiteľka života, tak si tieto dva národy úplne prirodzene padli do oka. Prezidenti oboch krajín (sú to parlamentné demokracie) zastávajú reprezentačné funkcie, tak je to koniec koncom aj na Slovensku. A z tohto titulu jeden (fínsky prezident Alexander Stubb) i ten druhý (poľský prezident Karol Nowrocki) našli spoločnú reč. Obe krajiny zažili ruskú a v prípade Poľska aj sovietsku expanzívnu čižmu s kovovou špicou. Po najnovších útokoch ruských dronov na územie Poľska a porušenia vzdušného priestoru krajiny Poľsko dokonca zvažuje aktivizáciu článku IV Zmluvy o NATO. Ide iba o pohrozenie na spôsob „nonono“, Poľsko v prvom rade potrebuje súhlas amerického prezidenta Trumpa, ale tento zdanlivý kamoš Putina asi nebude riskovať. Bývalý premiér a prezident Ruska Dmitrij Medvedev, dementný jadrový vydierač, má v každej druhej vete súslovie „atómová vojna“, ak nám nedáte. A Rusko, už nie superveľmoc, ale stále euro-ázijská mocnosť, disponuje najpočetnejším jadrovým arzenálom na svete. V akom stave tieto zbrane sú, si netrúfne zhodnotiť ani najlepší analytik tých najelitnejších spravodajských služieb vo svete.

Prefíkanosť po slovensky

Poľsko aj Fínsko sú už takpovediac „za vodou“, majú za sebou NATO a článok číslo 4. Slovensko a Maďarsko, vzhľadom na potrebu jednomyseľnosti pri rozhodovaní, predstavujú ale momentálne v NATO, podobne ako v EÚ, tzv. škodnú. Svoje proruské postoje odôvodňujú národnou suverenitou, národnou hrdosťou a nezávislosťou. V prípade NATO sa to dá pochopiť, to je medzinárodná aliancia. EÚ je však nadnárodným spolkom a diskusia o väčšinovom hlasovaní v tejto organizácii bude musieť raz prísť. Aj Slovensko, rovnako ako Maďarsko, sú predsa demokratické štáty a uznávajú vôľu väčšiny. A vedeli, pri ponižujúcom prosení o vstup do EÚ, do čoho idú. Nemôže tu jeden režim v skorumpovanom štáte jednom, druhom alebo treťom rozbíjať taký veľkolepý projekt ako európska integrácia od EHS až po EÚ. Vystúpiť z EÚ nie je predsa problém. Stačí vypísať referendum. S podujatiami tohto tvrdého pristátia na betóne má Slovensko veľmi dobré skúsenosti. Ach, tá zavšivavená demokracia.

Autor je bezpečnostný analytik.

637