Od blackmetalistu Rhaa po luxusnú vilu: Ako sa z liberálneho klávesáka Ľuboša Blahu stal komunista z povolania

Slovenská politika miluje veľké príbehy o viere, obeti a vernosti ideálom. Obzvlášť vtedy, keď sa píšu na papieri, zatiaľ čo na bankových účtoch cinkajú státisíce eur a v pozadí sa vybavuje mäkký dopad. Najnovšia realitná transakcia Ľuboša Blahu vyvolala na slovenskom internete búrku, no skutočný príbeh tohto politika nie je len o jednej vile. Je to ukážková pitva politického chameleóna – človeka, ktorý vymenil čierne vlasy a korpus za červenú knižku a výnosné tribúny, aby nakoniec zistil, že ideológia je len predajný produkt pre masy, zatiaľ čo moc je najlepšia poistka.

Zabudnite na dnešné zapálené monológy o skazenom Západe a zlej Amerike. Predtým, než sa Ľuboš Blaha stal profesionálnym ochrancom robotníckej triedy a nenahraditeľnou hlásnou silou sociálnych sietí strany Smer, žil úplne iný život.

Na prelome tisícročí a v prvej dekáde nového storočia nebehal po námestiach s transparentom Karla Marxa, ale v temných kluboch drtil klávesy v bratislavskej kultovej undergroundovej kapele Ethereal Pandemonium. V tejto black/doommetalovej formácii vystupoval pod pseudonymom „Rhaa“.

Kapela sa vyžívala v pohanskej mystike, temných melódiách a gotickej estetike. V tom čase by ste v ňom marxistu-leninistu hľadali len ťažko – pohyboval sa v liberálnych akademických kruhoch, študoval filozofiu a v Bratislave nemal problém pohybovať sa v prostredí, ktoré malo k dnešnému zatrpknutému nacionalizmu a komunizmu veľmi ďaleko. Bol to typický mestský intelektuál západného strihu, ktorý si užíval bohémsky život podzemnej hudobnej scény. S kapelou hral až do roku 2010 (jeho posledný symbolický koncert s nimi bol v októbri 2010 v klube U Očka), presne v čase, keď už štartoval svoju politickú dráhu pod krídlami Smeru.

Prečo Blaha nehral o rýchle prachy

Tu robia mnohí kritici chybu. Blaha nikdy nebol typ priaznivca lacných, rýchlych a špinavých peňazí, ktoré sa dali strčiť do igelitky za prvej vlády. Na to bol príliš inteligentný a vychovaný akademickým prostredím.

Šiel na to oveľa rafinovanejšie a systematickejšie. Pochopil, že skutočná moc a stabilita nespočíva v jednorazových kšeftoch, ale v nástroji moci a istote pravidelného, dlhodobého prítoku peňazí. Nešiel po rýchlych prachoch – išiel na to takticky. Vybudoval si silnú pozíciu, stal sa nenahraditeľným hlásnym trúbom pre určitý typ voliča a vďaka tomu získal vplyv, ktorý mu dnes garantuje bezstarostnú budúcnosť. Zvolil si maratón namiesto šprintu a vyplatilo sa to.

Kúpa vily – prefíkané načasovanie pred voľbami

Najnovšia kauza okolo nákupu jeho honosného domu prichádza v čase, ktorý politický marketér naplánuje s chladnou chirurgickou presnosťou. Kúpiť si dom rok pred voľbami je ten najprefíkanejší ťah, aký môže politik urobiť.

Do riadneho volebného termínu ubehne dosť času na to, aby túto tému rozmyli nové škandály, noví nepriatelia a nové emócie. Dom je kúpený za trhové či mierne podhodnotené sumy tak, aby papiere formálne sedeli a kataster bol čistý – žiadne radikálne výkyvy, všetko pekne zatriaslo tabuľkami.

V zákulisí sa šepká, že tento krok je súčasťou tichej dohody a splneného sľubu manželke: vytvoriť si bezpečné finančné zázemie a pripraviť pôdu pre moment, kedy prestane byť nutné kričať na mítingoch. Človek, ktorý vyzbieral milióny videní na hecovaní más, raz bude chcieť žiť v tieni tichej záhrady svojej novej vily, ďaleko od politického cirkusu, ktorý sám pomáhal živiť.

Svedectvo spoza klávesov

Keď sa človek pozrie spätne na jeho minulosť, musí ho prepadnúť záchvat cynického smiechu. Hovorí sa, že ešte v čase, keď kapela dýchala poslednými dychmi, v zákulisí skúšobne utrel pot z čela a svojmu vtedajšiemu parťákovi z kapely (zakladateľovi Miroslavovi Valovičovi, alias Vidarovi) mal medzi rečou naznačiť to, čo mnohí tušia: politiku nevníma ako svetonázor, ale ako najefektívnejší nástroj moci a obživy.

Zatiaľ čo kapela žila metalovým undergroundom, on už vtedy chápal, že dôležité nie je to, čo hovoríš, ale koľko reflektorov na teba svieti a aké páky držíš v ruke. Z rockera, ktorý v deväťdesiatych rokoch obdivovał západnú kultúru, sa stal šéfkuchár pre najnižšie ľudské vášne.

A čierny humor celého príbehu? Kým jeho voliči doma rátajú každé euro na potraviny a tlieskajú mu za boj proti „skazenému kapitalizmu“, on si za peniaze vybudované z politickej moci zariaďuje luxus, o ktorom sa mu v časoch, keď hral v bratislavských kluboch pod maskou corpse paintu, ani nesnívalo. Ak toto nie je najlepšia čierna komédia slovenskej politiky, tak potom už naozaj neexistuje spravodlivosť – ani v pekle, o ktorom jeho stará kapela tak rada spievala.

171