Nikita Slovák: Poslanci zdevastovaného klubu OĽANO sa vrhli do svätej vojny. Ako odtrhnutí z reťaze...

Poslanci z rozpadnutého a zdevastovaného klubu OĽANO sa vrhli do svätej vojny. Vyťahujú najpálčivejšie problémy našej doby a riešia ich. Sedemnástykrát sa objavil starý dobrý návrh zákona proti potratom a počas najhoršej krízy od vzniku Slovenska chcú obrať niekoľko tisíc ľudí o prácu tým, že im zakážu do nej v nedeľu chodiť.

Nezaujímajú ich štatistiky, priania samotných predavačov, ich ústami hovorí Boh a teraz sú poslanci. Verím, že o rok nebudeme vedieť, kto bol Čepček, Kuriak, Záborská a Vašečka, ale je možné aj to, že na nich budeme spomínať ako na aktérov starých dobrých čias. Prichádza kultúrna vojna, naprieč stranami.

Apologéti starej dobrej Farskej republiky zhodili krycie oblečenie a vedno ťahajú celú krajinu do neslávnej minulosti. Neprešiel zákon o pomenúvaní ulíc nechvalne známymi exponentami minulosti, a tak si možno budete môcť poštu nechať poslať na Ďurčanského ulicu, ulicu Šaňa Macha alebo ulicu Hlinkovej gardy.

Parlament sa rozhodol, že nebude chrániť ani priestor sociálnych médií pred hybridnou vojnou. A tak riadna dávka hoaxov, konšpirácií, ale aj odporných klamstiev z Kremľa poľahky dorazí ku svojim adresátom. Skupiny Nuly z ulice v spojení s Inkvizítormi nám svojimi zákonmi spríjemnia nielen čas do volieb, ale aj niekoľko volebných období po nich. Ak teda ešte niekedy voľby budú.

A keďže som aj scenárista, pripojím krátku fikciu o našej slávnej budúcnosti: „Ján si pokrájal zemiaky, presne päť, ako na každý obed. Vedel hospodáriť. Mestský rozhlas hral Rež a rúbaj do krvi. Ján si už ani nepamätal, kedy počul normálnu hudbu. Popod okno počul džavot, pozrel von, boli to rómske decká s hviezdami na kabátoch. Býval neďaleko ministerstva propagandy, priamo v centre mesta, čakal, kedy mu byt vezme rodu verný Slovák. Vietor hnal pred sebou plagáty vodcu, skupinka politických väzňov ich napichovala na palice a zametala chodníky. Všade bol poriadok a ticho. Nie ako pred búrkou, ale ako po búrke, čo všetko vybila. V obchodoch nebolo dostať nič, odkedy sme vystúpili z EU, s našimi výrobkami sa šmelilo a boli kruto predražené. A vycestovať sa nedalo, všade pozerali na naše pasy cez prsty a naše úrady už ani nikoho nechceli pustiť von. Veď aj tak zdrhli všetci mladí a byty po nich dostali členovia ĽSNS. Ján zo zvyku zapol televízor, na jednom programe tanečníci v krojoch, na druhom vysielanie o Slovanoch aj s ruskými titulkami a na treťom rečnil Kotleba v generálskej uniforme. Ján vytiahol zo stolíka fotografiu svojich detí so zamrznutým šťastím, vopchal si do úst studenú hlaveň s chuťou oleja a stlačil spúšť. Počká na deti niekde, kde je lepšie. Bola nedeľa roku 2024. Na Slovensku.“

Autor komentára: Nikita Slovák, režisér

867