Chcete územne expandovať? Najprv zničte jazyk obete, potom získate nadvládu. Kremeľ a tradícia rusko-sovietskeho kolonializmu

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay

Sovietsky zväz, dnes oklieštená Ruská federácia, ktorej ostali už len kolónie na východ od Uralu, sa vydáva za záchrancu slovanstva a dokonca kresťanstva. Zvláštne. Sovietsky zväz neblahej pamäti slovanské národy prinajmenšom kultúrne a politicky zotročoval (aj samotných Rusov v ZSSR): Poliakov, Slovákov, Čechov, Bielorusov, Ukrajincov, Bulharov.

Iba Juhoslovania – tiež predsa Slovania – sa vzopreli. Ako som sa – mierne šokovaný – dozvedel na jednej konferencii v Ľubľane, Josip Broz-Tito, najvyšší komunistický pohlavár bývalej Juhoslávie, podľa práve odtajnených dokumentov nechcel pre prípad sovietsko-západného konfliktu nielen ostať v prípadnom konflikte neutrálny, ale zaviazal sa použiť územie Juhoslávie a jeho ozbrojené sily na strane západných imperialistov vo vojne proti sovietskemu impériu. Uff! Toto nám prezradil pán profesor Ľubľaňskej univerzity a diplomat Anton Bebler.Otvorene povedal, že aj jeden sk…ený komunistický diktátor sa niekedy môže vydariťRumunského Nicolaea Ceaușesca a albánskeho Envera Hodžu za zásluhy napriek neúčasti na bratskej pomoci vtedajšiemu Československu v roku 1968 nepochválil. Nespomenul ich, ale uznával Tita. Áno, Juhoslávia bol iný tabak. To vysvetľuje aj nerozhodnosť Američanov/NATO zasiahnuť včas v bývalej Juhoslávii, keď už tam prebiehali etnické čistky. Stále ešte vplyvní seniorskí politici na tento záväzok Juhoslávie (rozumej Srbska) dobre pamätali. Hovorili sa im „Yugoslavists“ a v Clintonovej administratíve neúmerne dlho tolerovali genocídu na kosovských Albáncoch. Iste, až padla kosa na kameň. Polovička Kosovčanov vyhnaných, každá druhá kosovská Albánka znásilnená. Nemusela byť ani pekná a ani moc stará a mohla hovoriť aj lámane po srbochorvátsky. Potom už v Snemovni aj v Bielom dome dostali priestor jastrabi.

Ruština ako hegemónny jazyk v bývalom Sovietskom zväze zlyhala podobne ako srbochorvátčina v bývalej Juhoslávii

V prípade Rusov je to jasné. Kto hovorí našou svätou rečou, patrí do Ruska. Terajší, ale aj ten predošlý ruský imperializmus si heslo „jazyk ide za mocou“ dokonale osvojil. Ak hovoríte po rusky, ste naši! Ste Rusi! A nebolo to nepodobné pri lingvistickom pomaďarčovaní Slovenska: Maďari neboli a nie sú rasisti. Kto hovorí po maďarsky, je Maďar, aj keby pochádzal z okolia Antarktídy a mal trochu nesúmerné fyziognomické rysy. Rusov a Maďarov, ale aj Američanov, na rozdiel od Nemcov, málokedy zaujímalo, aký máte pôvod. Hovoríte po našom, tak ste náš. A táto krajina je tým pádom tiež naša!

Bývalá Juhoslávia je smutným príkladom toho, ako aj jeden “takmer“ identický jazyk rozškatuľkoval – na niekoľko samostatných spisovných a medzinárodne uznávaných jazykov. Hneď po rozpade bývalej Juhoslávie z kedysi dominujúcej srbčiny (medzitým srbochorvátčiny, predtým ešte srbsko-chorvátsko-slovinčiny) vzniklo hneď niekoľko jazykov: srbčina (píše sa cyrilikou, po jej úprave vlastne tak trochu azbukou), chorvátčina (píše sa latinkou), čiernohorčina (píše sa cyrilikou) a bosniančina, ktorá je doménou bosnianských moslimov. Inak tí nemoslimskí obyvatelia rozorvanej Bosny-Hercegoviny hovoria buď po srbsky, alebo po chorvátsky. Vlastne je to to isté, ibaže píšu inak. Slovinci (píšu po latinsky) nechcú mať s atrapou srbochorvátčiny nič spoločné. A pritom si v bývalej srbochorvátčine jazykoví Juhoslovania rozumejú určite lepšie ako na Slovensku Šarišan a Záhorák. 

Ruština (pozn.: pri všetkej skromnosti ma v Rusku i na východnej aj južnej Ukrajine považovali po pár týždňoch za rodeného ruskogovorjáščevo. Mám ten jazyk rád a ľúbi sa mi s ním vo vlakoch alebo na uliciach donekonečna hovoriť údajne bez prízvuku, ktorý prezradí najmä Čechov) je imperiálny jazyk, ktorý po rozpade Sovietskeho zväzu masívne stráca na význame. Vrchol kremeľskej arogancie predstavuje dogma, že Ukrajinci ako národ neexistujú a keďže aj ukrajinčina je iba západným nárečím ruštiny, tak vlastne nemôže existovať ani ukrajinský štát. V jednom z bývalých zamestnaní som (ako „nepraktizujúci“ esperantista) zažíval súboje slovenských lingvistov (samozrejme, vážených starých profesorov), kde tí pravoverní vytýkali okrem iného tým bohemizovaným jazykovedcom, že názov exotického vtáka (nemyslím to eroticky) s názvom „papagáj“ sa usilovali vtisnúť do slovenčiny ako „papúšek“. Neviem, ani v češtine ten „papoušek“ po slovansky zrovna neznie, dostal sa k nám ako vták až zo zámoria. Slovania mali orly, sliepky, vrany, zajace, jelene, netopiere, myši…

Ale bezočivosť Kremľa je jasná: zbavme národ jeho jazyka a potom sa pohodlnejšie zmocníme jeho štátu. Cárskym a sovietskym Rusom nikdy nešlo o slovanské bratstvo – panslavizmus –, ale vždy iba o panrusizmus. 

Autor je bezpečnostný analytik.