Možnosť vzbury v Rusku je minimálna. Štátna mašinéria má k dispozícii brutálne represívne sily a novú podobu gulagov

Moskva. Zdroj FOTO: pixabay.com

Vystúpenie predsedníčky Komisie EÚ von der Leyenovej bolo ozajstným buchnutím do stola. Šéfka EK potvrdila zámer EÚ bojkotovať import strategickej hmoty z Ruskej federácie počínajúc ropou a končiac zatiaľ uránom. Dozaista s plným vedomím, že stratové budú obe strany. Pôjde teda o to, kto tú záťaž na svojich pleciach neudrží a odloží ju ako prvý.

Nátlakové krajiny v EÚ

Hovoriť o nátlaku alebo lobizme môže pripadať nemiestne. Mám na mysli krajiny, ktoré najviac nástoja na tom, aby využili svoj vplyv v EÚ a zbavili ju od závislosti ruských strategických surovín ako ropa a plyn. Tieto dve položky nie sú len tovarom na export, ale majú jednoznačne vydieračský potenciál. Ruská energetická politika celkom bez obalu plní funkciu zahraničnej politiky a niektoré štáty reagujú recipročne – zatiaľ nie vojnou, ale preventívne sankciami, čo je určite lepšia voľba ako ozbrojená reakcia na agresiu, ktorú Rusko už začalo proti svojim bývalým, dnes už samostatným a zvrchovaným subjektom.

Poľsko a pobaltské krajiny sa ale vehementne zasadzovali aj za embargo na dovoz uránu a jadrových technológií z Ruska. Nie je to vôbec prekvapivé. Ak má niekto s bývalým pánom také tristné skúsenosti, aké mali tieto krajiny s obidvomi – s Ruskom, Sovietskym zväzom a teraz opäť s Ruskom – sú prirodzene na pozore oveľa viac ako Írsko, Španielsko alebo iné členské štáty, ktoré ruskú či sovietsku knutu nikdy nezažili. Estónci a Lotyši sa dokonca v dôsledku industrializácie a masového prísunu ruského etnika ocitli v kategórii vymierajúcich národov. Do týchto krajín – Litva zostala trochu ušetrená – sa na centrálny moskovský podnet presídľovali celé masy ruskojazyčného obyvateľstva, ktoré nebolo nútené hovoriť a písať v miestnej reči, kým pre tých, ktorí tam boli doma, sa používanie ruštiny stalo politickou aj ekonomickou nevyhnutnosťou.

Aj zlá reklama je reklama

Rusko síce bude hlasne deklamovať, že mu sankcie neublížia, navyše dúfajúc, že bumerangový efekt zasiahne západné krajiny oveľa viac. Dobre vie, že západné vlády nemôžu vystaviť svojich občanov (alebo v monarchiách vlastne „poddaných“) takým hospodárskym ťažkostiam, ako si to môže voči vlastným dovoliť Rusko. Tam je človek tradične lacný artikel. Na Západe môžu následky sankcií ako inflácia, zdražovanie a nezamestnanosť vyvolať nielen nespokojnosť, ale aj protivládne postoje revolučného typu.

Toho sa v Kremli obávať nemusia, Rusi akoby si už zvykli na to, že ich vrchnosť, „verchuška“, neskôr nomenklatúra, má privilégiá a žije v relatívnom blahobyte, aj keď tým nižšie situovaným vrstvám “kručí” v bruchu. Možnosť vzbury, masových štrajkov a násilných prejavov protestu je však v Rusku minimálna, pretože štátna mašinéria má k dispozícii brutálne represívne sily a novú podobu gulagov. Vysvetlenie pre vyžadovanie tvrdej poslušnosti nebude zložité, Rusko, tak sa začne tvrdiť, je vo vojnovom stave s fašistami a nacistami.

Po rozpade Sovietskeho zväzu Rusko trpelo inak. Zvyknuté na stav, kedy v 18. a 19. storočí ako cárske “samoderžavie” a v 20. storočí ako superveľmoc zažilo krutý pád do bezvýznamnosti. Z bývalého superhegemóna, ktorý sa kúpal v žiare svetovej pozornosti, sa stala obyčajná veľmoc. Sputnikovské, „gagarinovské“ a športové hviezdne chvíle sú “tatam”. Krajina, ktorá si svoj určitý vplyv udržala len vďaka vojensko-priemyselnému komplexu a zaujímavá pre európsky Západ je predovšetkým tým, že drancuje svoje prírodné bohatstvo, na ktoré sa teraz, popri hrozbách použiť jadrové zbrane, takmer výlučne spolieha. Teraz sa konečne o Rusku opäť hovorí a píše na prvých stránkach médií, Rusko sa opäť objavuje na popredných miestach televíznych správ, sociálne siete sú ho plné. Konečne! Že je to práve v kontexte s vojnovými kúskami na Ukrajine, to nie je dôležité, pozornosť hreje pri srdci.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik