Kyjev deň po ruskom útoku balistickou raketou: Vitajte v "Russkom Mire", kráľovstve smrti

Tím reportérov redakcie 24dnes.sk „deň po“ navštívil priamo v Kyjeve miesto úderu ruskou (severokórejskou) balistickou raketou na civilné objekty, ktorý ruská armáda vykonala nad ránom 24. apríla 2025. Pri ruskom útoku na Svjatošin ruská balistická raketa vzala život 12 nevinným ukrajinským civilistom a viac ako 90 ľudí zranila.

25. apríl 2025

Prichádzame od stanice metra, v mestskej, husto zastavanej obytnej časti na západe Kyjeva – Svjatošin.

Počasie je prajné, priam letné a navôkol počuť spev vtáctva.

Ešte netušíme, kde to presne je, Andrej začína „googliť“, no ani nie je treba – začínajú sa objavovať prvé príznaky, že ideme dobre. Okná na budovách zničené tlakovou vlnou, opáskované zóny, kde pracujú zásahové jednotky, kontajnery plné rozbitých okien a sutín.

Bob sa obzerá okolo seba, hľadá nejaký objekt, ktorý by mohol byť považovaný za „legitímny vojenský cieľ“, neúspešne.

„Andrej, odfoť toto…“

Najbližšie, cca 200 metrov východne od epicentra je futbalový štadión a budova, čo sa ponáša na výrobnú halu, s komplet vyvalenými oknami aj s rámami a zničeným interiérom. Je to však iba telocvičňa, ktorú využíva tanečná škola tanga La Aventura.

Zdroj: súkromný archív Andrej Gmitro a bob

Ideme podľa intuície, viac-menej „s davom“, keďže ľudia sa zhlukujú, až sa zdá, že organizovane.

Organizované sú však len záchranné a bezpečnostné zložky v koordinácii s dobrovoľníckymi organizáciami, zvyšok ľudí koná a pomáha spontánne.

Rovnako to bolo i po útoku na nemocnicu Ochmatdyt minulý rok – v nešťastí poznáš priateľa – ľudia z celého Kyjeva prichádzajú a pomáhajú.

K zóne dopadu „balistiky“ nás však ešte nepustili, stále tam prebiehajú lokalizačné práce. Za 24 hodín vyčistili skoro celé ruiny bytového domu.

Na mieste sú rôzne skupiny; hasičské vozy so zdvíhacími platformami, polícia, statici, psychológovia, zdravotníci aj Červený Kríž či Unicef.

Všímame si, že sa tu tiež pohybuje značné množstvo či už uniformovaných, ale aj v civile oblečených mužov so slúchadlami v ušiach. „Aha, tajní,“ drgne Andreja bob. Tím si potom všimne pásky na rukávoch „UDO“ (obdoba nášho Úradu na ochranu ústavných činiteľov) a v civile sú zrejme chlapci z SBU. Začíname tušiť, že nás ešte čaká prekvapenie.

Tak aj bolo, na miesto úderu mierili delegácie spriatelených krajín a medzinárodných organizácií vyjadriť sústrasť a podporu bojujúcim a krvácajúcim Ukrajincom. Žiaľ, slovenský jazyk sme medzi nimi nepočuli.

No a nakoniec, podľa očakávania, prišiel i prezident Volodymyr Zelenskyj, s rovnakým cieľom.

Keďže, podľa inštrukcie policajta, nás na miesto dopadu pustia až za 2 hodiny, rozhodli sme sa zamiešať medzi civilov a obzrieť si blízke okolie. Prešli sme okolo niekoľkých bytoviek, vedľa je škola, ktorá po útoku musela zastaviť výučbu a promptne sa transformovala na humanitárne stredisko – tzv. Punkt nezlamnosti. Akurát tam z kamióna policajti, dobrovoľníci i bežní ľudia vykladali pitnú vodu v galónoch, pretože na sídlisku sú výpadky komunálnych služieb.

A tak sme obaja priložili ruku k dielu a mlčky pomohli miestnym vyložiť vodu na ulicu a následne poprenášať do budovy Punktu nezlamnosti. Dobrý balzam na boľavú dušu.

Po vyložení vody Andrej vyspovedal jednu z učiteliek. Väčšina sutín a poškodeného nábytku zo školy už bola preč. Hneď po útoku sa rodičia žiakov iniciatívne prišli zapojiť do obnovovacích prác. Svojpomocne zadebnili okná, niektoré zakryli fóliou, pomohli vyniesť vyrazené dvere a premeniť prvé poschodie na zónu výdaja humanitárnej pomoci a tiež pripraviť školu na obnovenie vyučovania.

Najviac utrpeli na IT vybavení, na prvom poschodí mali technické učebne. I napriek tomu, že škola sa odhadom nachádza cca 300 metrov od epicentra výbuchu, privrátená strana budovy bola značne poničená tlakovou vlnou.

Nedá sa nevšimnúť si, že každá jedna trieda má interaktívnu tabuľu, osobný počítač a moderné lavice, podobné tým, ktoré sa u nás používajú na vysokých školách (pre 1 osobu).

Od školy sme sa cez vnútroblok presunuli pomedzi bytovky a stromy naspäť k zóne dopadu. Ľudia sedia na dekách, kartónoch a preglejkách z trosiek, sledujú lokalizačné práce všetkých zložiek. Ich rozhovory znejú skôr ako psychohygiena. Sú to miestni obyvatelia poničených bytoviek, do ktorých je zakázaný vstup, buď dočasne, alebo úplne. To posúdia statici. Všetko, čo im ostalo, je pár vecí v igelitkách, humanitárne dávky… a trosky. Kde budú spať? Ako a odkiaľ pôjdu do práce? Do školy? V duchu sa snažíme odpovedať si na otázky, no odpovede nie sú.

Pomaly sa vraciame k stanom s dobrovoľníkmi, o necelú hodinu by nás už mali pustiť do epicentra výbuchu.

Blížime sa k bielo-červenej páske v blízkosti stanov, prichádza k nám ochranka, príslušník z UDO a rázne nás otáča. Vstup zakázaný. Novinárska akreditácia neplatí. Ešte pred hodinou sme tam mohli byť. Chceli sme len fľašu minerálky od dobrovoľníkov. A tak, s nepochopením, ideme cez ulicu, niečo sa má diať, bezpečnostné zložky vyzývajú ľudí, aby sa držali mimo príjazdovej cesty.

Poslušne teda ideme za pásku, medzi fotografov a civilov, uchmatnúť si dobrý „flek“.

Niekde z davu sa ozýva, že vraj príde prezident, teda naše tušenie sa potvrdilo. Všímame si hŕbu tínedžerov s naštartovanými mobilmi ako na koncerte. A áno, ich hviezda vystupuje z pancierového Land Cruisera, decká výskajú, fotia svoju hviezdu, svojho prezidenta. Dochádza nám, že rastie nová generácia Ukrajincov, ktorú sa ruskému prezidentovi nepodarí zlomiť, rovnako, ako sa mu nepodarilo zlomiť ich rodičov a starých rodičov.

Po chvíli sa pri nás objaví staršia pani, ktorá hľadá rodinného kocúra. Bojí sa o neho, že to na ulici neprežije, lebo papá len fajnotky.

Vraví, že je to kocúr jej mamky, ktorá neprežila tento ruský raketový útok. Rozdiel medzi životom a smrťou v ich byte bola jedna izba.

Andrej ostal bez slov. Zmohol sa len na „spivčuvaju“ (úprimnú sústrasť).

Prešla približne polhodina a na miesto prichádza delegácia, saká a kytice ruží. Tesne po nich príde prezident Zelenskyj. Prešli spolu ruinami, kládli kvety, prezident dáva interview a po jeho odchode nás konečne púšťajú na miesto dopadu.

Odhadujeme, že Rusi raketu nastavili tak, aby vybuchla niekoľko metrov nad zemou, keďže chýba kráter, čím maximalizujú ničivý účinok cca poltonovej nálože rakety.

Ľudia doniesli kvety, hračky a sviečky. Zdroj: súkromný archív Andrej Gmitro a bob

Aj napriek početnému davu tu pretrváva pokoj a ticho. V porovnaní s následkami útoku na nemocnicu Ochmatdyt je prítomné množstvo tínedžerov – s obeťami sa prišli rozlúčiť ich rovesníci a spolužiaci. Pomedzi civilov hliadkuje polícia, krízový štáb a psychológovia, ktorí ponúkajú vreckovky, vodu a profesionálnu podporu smútiacim.

Je síce jasné, slnečné počasie, no i tak je tu temno. Budova „smrti“ je takmer úplne zničená, väčšina prítomných civilov a niekoľko novinárov sa prechádza okolo týchto trosiek. Všímame si aj okolité budovy a detaily, ktoré sa okamžite stanú mementami.

Najmä dlhý činžiak, ktorý je z čelnej strany úplne zničený, neobývateľný, strechu strhnú. Policajti nikoho, ani jeho obyvateľov, nepúšťajú dnu, aby zachránili aspoň niečo, čo zostalo z ich majetku. Je otázne, či činžiak „prežije“.

Na stromoch sú kusy oblečenia… na zemi, v prachu topánky… kartička pexesa…

Dušu silno zasiahne jeden dielik veľkoformátového puzzle, s akým sa aj u nás hrajú najmenšie detičky, tak do 3 rokov. Duša kričí, no je ticho… len vonku vrčia elektrocentrály a motory techniky záchranárov.

Vitajte v „Russkom Mire“. V temnote, zmare, kráľovstve smrti.

Jednou z obetí je aj 17-ročný Danylo (Daniel). Z toho, čo ostalo z ich bytu, sa podarilo živú vytiahnuť iba Danylovu 14-ročnú sestru Janu. Spolu s Danylom záchranári našli aj nehybné telá ich rodičov.

Rodina žila na prvom poschodí domu, ktorý zasiahla raketa.

Jana je teraz v nemocnici, starajú sa o ňu lekári. Jednu nohu má zlomenú, na druhej nohe má potrhané väzy, zlomené rebro.

„Bola to neuveriteľná rodina. Boli to takí ľudia, že ste k nim mohli prísť aj bez ohlásenia, radi vás videli. Strýko Oleh stále hovorieval: „Ak niečo potrebuješ, povedz mi a ja prídem,“ hovorí rodinný priateľ novinárom.

Zdroj: instagram @shtukaanton @united24.media

S Danylom, Viktóriou a Olehom sa prišli rozlúčiť aj učitelia a spolužiaci. Študoval na Kyjevskej odbornej leteckej škole, odbor letectvo, raketové a kozmické inžinierstvo. Podľa Danylovho priateľa Oleksandra sa chcel stať leteckým elektrikárom a obnoviť Mriju (Antonov An-225, najväčšie lietadlo na svete, ktoré počas invázie v roku 2022 zničili jednotky ruskej armády na letisku v Hostomeli).