Keď bol autor Dona Quijota otrokom: Päť pekelných rokov v alžírskom zajatí, z ktorých sa zrodila nesmrteľná literatúra

Keď dnes otvoríme stránky Dona Quijota, vidíme v nich geniálnu satiru, hravosť a literárny základ modernej prózy. Málokto si však uvedomuje, za akú cenu vznikli základy tohto diela. Miguel de Cervantes Saavedra sa totiž nestal autorom svetového formátu v pohodlí knižnice, ale v podmienkach, ktoré by dnes nevydržal ani trénovaný príslušník špeciálnych jednotiek.

Skôr než napísal román o rytierovi bojujúcom s veternými mlynmi, musel prežiť skutočné, surové mlyny smrti – päť rokov v otroctve v 16. storočí.

Každý štvrtý človek bol zajatec

Píše sa rok 1575. Stredozemné more nie je miestom na idylickú plavbu, ale bojiskom, kde dominujú osmanskí korzári – barbarskí piráti operujúci zo severoafrických základní. Ich hlavným biznisom nebol len tovar, ale predovšetkým ľudia.

Alžír bolo v tom čase jedným z najhustejšie obývaných miest Stredomoria. Domov pre vyše 100-tisíc duší. Z toho bolo v ktoromkoľvek danom momentálnej od 25- do 30-tisíc ľudí európskych kresťanských otrokov. Ak ste sa vtedy prešli ulicami Alžíru, každý štvrtý človek, ktorého ste stretli, bol v reťaziach.

Boli to zajatci z lodí, unesení roľníci z pobreží Talianska, Španielska či Francúzska. A medzi nimi aj mladý, 28-ročný španielsky vojak Miguel de Cervantes, ktorý utrpel vážne zranenia pri slávnej námornej bitke pri Lepante a neskôr padol do rúk korzárom, keď jeho loď prepadli.

Mučenie pod taktovkou „Daliho Mamiho“

Cervantes skončil v rukách pirátskeho kapitána známeho ako Dali Mami krutý. Označenie „krutý“ nebolo len metaforou – tento muž bol notoricky známy mrzačením a surovým týraním svojich zajatcov, aby ich rodiny v Európe zaplatili čo najvyššie výkupné.

Podmienky v alžírskych väzeniach (tzv. bagnos) boli šialené. Hlad, podvýživa, špina, týfus a každodenné násilie. V tejto surovej realite sa však prejavila Cervantesova povaha. Nebol to pasívny trpiteľ. Počas piatich rokov organizoval a osobne viedol štyri pokusy o útek.

Jeden z najodvážnejších plánov zahŕňal úkryt štrnástich spoluväzňov v hlbokej pobrežnej jaskyni, kde sa mesiac čo mesiac skrývali pred hliadkami, kým pre nich v noci mala prísť pašerácka loď. Všetky pokusy však zlyhali – zväčša pre zradu vo vlastných radoch alebo zlé načasovanie. Pri každom zlyhaní riskoval popravu napichnutím na kôl alebo ukrižovaním. Mami ho však kvôli jeho vzdelaniu a šľachtickému pôvodu držal nažive s nádejou na obrovské výkupné.

Príbeh verejnej listiny podpísanej Cervantesom a vytrhnutej zo sevillského notárskeho protokolu. Zdroj FOTO: FB/Archivo Histórico Provincial de Sevilla

Vykúpenie a krutá štatistika

Cervantes mal nakoniec obrovské šťastie, ktoré drvivá väčšina jeho spoluväzňov nikdy nemala. Po piatich rokoch utrpenia, v roku 1580, sa zaňho zaručili a zaplatili výkupné príslušníci rádu trinitárov – rehoľníci, ktorí zbierali almužny po celej Európe len preto, aby vykupovali kresťanských otrokov z islamského zajatia.

Keď sa po rokoch v reťaziach vrátil do Španielska, bol fyzicky poznačený, no duševne nezlomný. Zatiaľ čo tisíce iných chudobných zajatcov bez peňazí a vplyvných známych zomreli v alžírskych lomoch a ich mená vymazal čas, Cervantes prežil.

Skúsenosti z Alžíru, atmosféru strachu, manipulácie, útekov a stretnutí s najdrsnejšími kriminálnikmi tej doby potom prepísal do svojich diel. Príbehy zajatcov sa objavujú priamo na stránkach Dona Quijota a do svetovej literatúry priniesli surový realizmus, aký dovtedy nemal obdobu.

Päť rokov v pekle Severnej Afriky z neho spravilo človeka, ktorý už nikdy nepozeral na svet cez ružové okuliare. A práve preto sú jeho diela večné.

401