Boj o zvyšovanie výdavkov na obranu riešili v stredoveku teologicky, potom prišiel pacifizmus. Slovensko sa spolieha na pokrytectvo

Pacifizmus je myšlienkový názor, osobná filozofia, spoločenské hnutie, politická doktrína – zavrhuje vojny a hlása zásady zmierlivého riešenia sporov. Ak sa rozpory medzi aktérmi nepodaria vyriešiť, poruke je vždy kritika neschopnosti diplomatov a zúrivé útoky na krajiny, ktoré nechcú ustúpiť ani za cenu obrany, teda vojny. A trvanie na obrane automaticky prináša obyvateľstvu menší diel z koláča využiteľného na bohumilejšie ciele.

Nastáva totiž presun bohatstva do oblasti zbrojenia, tradične sa odčerpáva pracovná sila z civilného sektora, trpí školstvo, zdravotníctvo, deti majú málo banánov a čipsov, zavádzajú sa nepopulárne zmeny v legislatíve. Kritici odmietajú prijať fakty, že jedna strana je agresívna a tá druhá nie, spravidla nájdu lacné riešenie v tvrdení, že na vine sú obaja. Najlepšie je vybrať si vhodné ľudové príslovie, trebárs také, že jeden je za päť a druhý za sedem bez dvoch. Prvú svetovú vojnu, po ktorej začal pacifizmus kvitnúť, vysvetlila neskôr jediná povolená ideológia marxizmu-leninizmu. Bolo to jednoduché: vojnu nezavinilo Nemecko, ale imperialistické usporiadanie Európy, takže nijaký jednoznačný agresor neexistuje. To až my, opierajúc sa o ZSSR, Čínu (spočiatku), t. j. tábor mieru a socializmu, vieme ako jediní vojnám zabrániť. V našom svete sú vojny vylúčené. Že to bolo rovnako hlúpe ako celá umelá konštrukcia paškvilu zvaného marxizmus-leninizmus, ktorý propagoval bezuzdné násilie triedneho boja a podnecoval vo svete vraždenie od Kórey, Vietnamu, Kambodže, cez Nikaraguu a Kubu až po Angolu, je dnes už mimo pochýb.

„Prefíkaní“ pacifisti vždy nosia stranícke tričko

Nemusí to byť emblém politickej strany, hoci aj toho sme často svedkami, je to zväčša postavenie sa na stranu v orwellovskom dualistickom strete politických blokov. Súčasná slovenská vládnuca garnitúra je toho výsmešným príkladom. Odmieta vojnu na Ukrajine, jej pohlavári ju musia povinne nazývať „agresiou“ Ruska, čo im ide proti srsti, ale na vine je aj tá druhá strana, lebo nechce vojnu ukončiť a nezmyselne sa bráni! A naviac si za tú vojnu tiež tak trochu môže: utláčala ruskojazyčnú menšinu, chcela vstúpiť do agresívneho paktu NATO (Slovensko je mimochodom členom tohto agresívneho spolku), budovala na Ukrajine banderovské štruktúry a chýbalo málo, aby tieto prevzali moc. A tak Rusko muselo po ťažkej dileme a so zlomeným srdcom zasiahnuť. Ukrajina sa nemá čo brániť, to len predlžuje vojnu, preto jej Slovensko ako štát prestalo dodávať vojenskú pomoc. To aby bol konečne mier… Len žiadnu vojnu! Dobré nie?

Len tak letmo som nahliadol do kedysi kultovej knihy, v ktorej český spisovateľ Karel Čapek zaznamenal svoje autorizované „Hovory s T. G. Masarykom“, ktorý sa inak hrdo hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Hovorím autorizované, pretože Viktor Fischl napísal podobne znejúcu knihu „Hovory s Jánom Masarykom“, iba si ju tento minister už nestihol prečítať. TGM sa o pacifizmus výrazne zaujímal a Čapkovi opisoval rozhovory so samotnou kométou ruskej „predrevolučnej literatúry“, ktorou bol samotný L. N. Tolstoj. Toho, ako TGM otvorene pripúšťa, moc v láske nemal a jeho maniere mu pripadali „umelo primitívne a neprirodzené“. Zasekli sa, tí dvaja, ako inak, pri téme o neodporovaní zlu. Tolstoj nevidel rozdiel medzi defenzívou a ofenzívou a tvrdil, že keby Rusi neodporovali tatárskym útočníkom, Tatárov by zabíjanie Rusov prestalo baviť a nechali by toho. Masaryk však Tolstého sklamal, jeho téza voči nemu znela, ako píše, „ak ma niekto napadne, aby ma zabil, budem sa brániť, a ak nebude inej pomoci, násilníka zabijem“. Ak už má jeden z nás byť zabitý, „nech je to ten, kto má zlý úmysel“.

Pre pacifistu je takéto myslenie neprijateľné

Vojnu je predsa vždy možné odvrátiť „rozumným“ rokovaním, a ak na vás niekto zaútočí (vina býva na oboch stranách, však?), potom by sme mali spolupracovať (rozumej kolaborovať). Za tisíce (20 000?) usmrtených obyvateľov Londýna počas vojny o Britániu tak vlastne môžu Briti, nie Nemci, za vyvraždených Poliakov v dôsledku Varšavského povstania a za zničenie tohto mesta si Poliaci koledovali, nemali Nemcov zbytočne dráždiť. Mali čušať. To isté Ukrajinci po ruskej bratskej pomoci. Však si to myslí aj pán prezident Trump… Vraj Ukrajinci ohrozujú svet ropnou krízou! Veľmi smutná a zvrátená logika.

127