Ako sa Trumpovi nezišla Nobelovka za mier. Po prvé v dejinách ju pridelili Venezuelčanke, ktorá vyzýva na vojnu proti vlastnej krajine

Vo Washingtone to vraj vyvolalo sklamanie. Na Nobelové ceny mieru sú americkí politici tak trochu zvyknutí…

Americká éra nobeloviek za mier

Od roku 1901 ju obdržali Theodore Roosevelt (1906), Woodrow Wilson (1919), Jimmy Carter (2002) a dokonca Barack Obama (2009), a to na počiatku svojej administratívy a bez toho, aby pre mier stihol niečo urobiť. Túto cenu však získali aj viceprezident Al Gore (2007) alebo minister zahraničia Henry Kissinger (1973). Inak ju udelili aj Martinovi Lutherovi Kingovi (1964), ale to nebol výslovný politik.

Táto cena sa prisudzuje osobnostiam aj inštitúciam, ktoré, budem reprodukovať, „vykonali najviac pre bratstvo medzi národmi…“. Nemusí ísť explicitne o „mier“, preto sa nositeľmi stal aj vojnový prezident Woodrow Wilson, ale tu sa dá argumentovať, že vojnou zabojoval za mier. Skutočný debakel toto vyznamenanie zažilo, keď ho udelili medzinárodnému teroristovi a rozkrádačovi medzinárodnej podpory pre osobné obohatenie, istému Jásirovi Arafatovi (1994) – šéfovi Palestínskej autonómie. Vtedy tretina výboru pre udeľovanie týchto cien (ako jedinú z piatich Nobelových cien sa Nobelova cena za mier udeľuje nie Švédskou akadémiou vied v Štokholme, ale Nobelovým výborom v Oslo menovaným nórskym parlamentom) na protest odstúpila. Z Nobelovej ceny mieru sa stala odrazu tá najlacnejšia zo všetkých piatich prestížnych Nobelových cien.

Ochrana disidentov

Nobelove ceny mieru majú aj veľmi svetlú stránku. Snažia sa ochrániť kritikov diktátorských a autoritatívnych režimov, ktorí sú prenasledovaní alebo dokonca v ohrození života. Pripadla napr. sovietskemu akademikovi Andrejovi Sacharovovi (1975), legendárnemu vodcovi poľskej Solidarity Lechovi Walesovi (1983), dostal ju aj Liou Siao-po, čínsky väzeň odsúdený za „podnecovanie k rozvracaniu štátnej moci“. Nobelovský výbor mu však túto cenu udelil „za dlhodobé a nenásilné úsilie v prospech ľudských práv“. Čínskeho disidenta napokon prepustili, ale krátko nato zomrel. Podobnú službu poskytol Nobelov výbor barmskej (alias mjanmarskej) disidentke Aun Su Tíjovej (1991), ktorú mjanmarský režim vtedy držal v domácom väzení.

Nobelovu cenu mieru udelili – nepochybne zaslúžene – aj Albertovi Schweitzerovi (1952), Willymu Brandtovi (1971), matke Tereze (1979) alebo Michailovi Gorbačovovi (1990). To sú však iné príbehy, hoci M. Gorbačov bol vlastne tiež „disident“ a zaslúžil sa o rozpad obrovskej imperialistickej ríše. Ale prežil, nevypadol z okna, aj keď na konci života sa už neodvažoval vyjsť na ulicu. Vyvolávaná nenávisť proti nemu gradovala najmä potom, keď sa začal kriticky vyjadrovať proti Putinovej neokoloniálnej politike.

Trump ostrúhal, vyhrala Venezuelčanka

Washington, D. C., ale napr. aj Tel-Aviv (premiér Netanjahu, ten však skôr z pragmatických dôvodov) sa vyslovovali v prospech Trumpovej nominácie na Nobelovu cenu mieru. Dali ju však doteraz neznámej latinsko-americkej dáme menom María Corina Machadová, čo je venezuelská opozičná politička. Biely dom z toho nie je šťastný, aj keď Machadová zdôraznila, že Venezuelčania (aspoň tí, ktorí v tejto marxoidnej krajine ešte ostali) sa spoliehajú na Spojené štáty, aby im pomohli dosiahnuť slobodu a demokraciu. Ibaže bez vojenského zásahu to tak rýchlo nepôjde. Ešte ostrejšia kritika tejto voľby prišla z Kremľa, pre ktorý je súčasný antiamerický režim v Caracase žeravým želiezkom v ohni.

Trump sa v tomto roku laureátom nestal. Ak sa mu podarí ukončiť ruskú expanziu na Ukrajine a neobetovať časti jej územia, eliminovať Hamas a vysťahovať palestínskych Arabov z Pásma Gazy (tak aspoň zneli jeho sľuby), potom sa mu v roku 2026 možno pošťastí viac. Ale o tom sa dá právom pochybovať.

Autor je bezpečnostný analytik.

622