Každá dohoda je pre mňa zdrap papiera, zvykol vraj hovoriť Hitler. Pre Rusko voči Ukrajine platí to isté

Udalosti po roku 1989 išli rýchlo po sebe tak, že politickí analytici nestačili lapať po dychu. Najskôr bývalí satelitní spojenci odskočili od svojho pána – Sovietskeho zväzu –, potom v svojich základoch vyhnil aj Zväz sovietskych socialistických republík. Dokonca im tam na chvíľu zakázali aj komunistickú stranu. Veru, smutné a akokoľvek šokujúce. A predtým toľko vavrínov v kozmonautike, toľko titulov počas turnajov v ľadovom hokeji a na olympijských hrách. A ten šach! A prišlo to: Sodoma, Gomora a „jiščo vdobávok“ aj “ Černobyľ.

Po pozlátku slobody siahla aj bývalá sovietska Ukrajina (USSR) a pohotovo vyhlásila nezávislosť. Svojej šance sa chytila veľmi rýchlo a hneď v auguste 1991 vyhlásila nezávislosť a teritoriálnu suverenitu. Keďže bola vtedy vlastníkom jadrových zbraní, odovzdala ich v roku 1994 Ruskej federácii za gentlemanský sľub – my vrátime zbrane, vy nám budete garantovať nedotknuteľnosť štátnosti. Za ručiteľov tejto dohody pod názvom memorandum sa postavili ruský aj ukrajinský prezident, popri nich aj britský premiér a prezident USA. Ale niekde sa stala chyba. Podľa dnešnej ruskej verzie je memorandum z právneho hľadiska nie až tak úplne platné, pretože nejde o zmluvu, je to iba nezáväzná dohoda. Síce na najvyššej úrovni, ale je to iba sľubný záväzok. Ibaže tento záväzok je aj potvrdený podpismi hlavných aktérov. Má názov memorandum (z Budapešti).

Má Ukrajina právo vstúpiť do NATO?

Ako sa pamätám na podráždené reakcie ruských kolegov z rokov 1994 a 1995, ani Slovensko nemalo právo integrovať sa do NATO, pretože musí rešpektovať ruské bezpečnostné záujmy, o integrácii do Aliancie sa teda bude rozhodovať nie v Bratislave alebo Bruseli, ale v Moskve. A tá buchla do stola, že „ničevó takóje“! Ale stalo sa. Ak to chce Kremeľ zmeniť, bude si musieť nájsť zámienku, trebárs že na Slovensku sa chopili moci hlinkovci či ľudáci, v Poľsku niečo ako pilsudkovci, v Maďarsku horthyovci, v Česku neobanderovskí husiti? Ale to by Kremeľ riskoval svetovú vojnu a na to nemá, dá mu prácu udržať ešte nejaký ten rok svoje otriasajúce sa impérium bez občianskej vojny.

Severoatlantická aliancia nehrala s Ukrajinou poctivú hru, hoci pokus uchovať si čistú tvár je dobre zdokumentovaný. Základ spolupráce máme na papieri. Volala sa Charta NATO – Ukrajina a podpísali ju v júli 1997. NATO a Ukrajina sa stali partnermi v Komisii NATO – Ukrajina, čím sa Ukrajinská republika stala partnerom, nie členom podľa článku č. 4 Zmluvy o NATO. Svoje bezpečnostné problémy tak táto republika mohla konzultovať v sídle NATO v Bruseli. Vytvorenie tejto komisie by nebolo možné bez súhlasu Ruskej federácie, tá sa v tom istom čase stala súčasťou vyššieho stupňa spolupráce s NATO, Rady NATO – Rusko. Činnosť tejto rady (1997 – 2023) Aliancia prerušila po druhej invázii Ruska na Ukrajinu. Ale medzitým prišiel summit NATO v Bukurešti a žiadosť Ukrajincov o vstup odmietli. Prečo? Spýtajte sa Nemcov a Francúzov.

V Moskve však už dávno dul mráz, táto krajina zabrnkala na struny Veľkej vlasteneckej vojny a vo veľkom opäť obetuje svojich ľudí (väčšmi neetnických Rusov) v nezmyselnom dobyvačnom ťažení proti Západu. A ako to bude ďalej? Kryštálovú guľu nemáme, ale aj keby áno, nič dobré z toho nekuká. Našťastie si ešte môžeme mädliť ruky, sme predsa v EÚ a v NATO. Iste, ak si to nepokazíme a veru, blízko k tomu na Slovensku máme dosť.