Zvyknime si na ďalšiu vojnu v Zálive, bude dlhšia ako si myslíme. Irán nesmie prestať, koalícia nemôže prehrať

Irán kedysi, bude to už takmer pol storočia (1979), vyhlásil de facto vojnu dvom štátom a vyhráža sa dodnes ich zničením. To preto, že raz „satan“ musí byť porazený a iránsky náboženský režim má byť na túto historickú misiu vyvolený. Proti obom „satanom“ po celé tie desaťročia používa diplomaciu, terorizmus aj vojny a aby bol v budúcnosti nenapadnuteľný, vyvíja atómovú bombu.

Je napodiv, prečo reakcia tých „satanov“ prišla tak neskoro, ale nakoniec koncom februára 2026 predsa len prišla. To, čo nasledovalo, už potom svet sledoval online: útoky, protiútoky, nasadenie iránskych bojových teroristických formácií zo šíitského zázemia v zahraničí, kapitulantské memorandum o porozumení, jeho porušenie, z ktorého sa obviňujú obe strany, potom prímerie, potom opäť útoky na tankery v Hormuzskom prielive, trinásťdňové nočné bombardovanie strategických cieľov v Iráne ako odveta, medzitým útoky Iránu na amerických spojencov v tejto časti Stredného východu, zapojenie samotnej Saudskej Arábie do vojny a ani známka toho, že by Irán chcel ukončiť svoje už takmer polstoročie trvajúce vojnové ťaženie proti obom „satanom“.

Diplomacia, ako v otázke Iránu zlyhávala po roku 1979 a pred februárom 2026, je teraz opäť úplne mimo hry, k „lizu“ sa dostane opäť až vtedy, keď to za ňu vyrieši vojna, aj keby to dopadlo tak, že nič nevyrieši.

Vývoj sa nemôže skončiť statusom quo, jeden musí prehrať, remíza sa neberie

Vojna sa medzitým už prestala týkať výlučne iránskeho jadrového programu, o ktorého kontrolu vydávajú obe strany úplne protichodné oznámenia, vedie sa boj o priechodnosť Hormuzského prielivu, na ktorý si Irán nárokuje mocenský monopol. Popularita vojenského zásahu v USA rapídne klesá. Trump je krátko pred novembrovými „medzivoľbami“ pod časovým tlakom a opakovane sľubuje skoré víťazstvo, zatiaľčo jeho izraelský spojenec je vyčerpaný vojnou v Libanone a neustálym odrážaním raketových a dronových útokov zo všetkých svetových strán. Názor iránskeho „ľudu“ na vojnu, ktorú tak dlho vedie jeho režim, je nepodstatný. Vlastne rozprávkovo jednoznačný: po uchopení moci ajatolláhmi sa už v roku 1979 konalo v Iráne referendum o premene monarchie na islamskú republiku a 99, 93 % obyvateľstva – tak tvrdil nový režim – hlasovalo za. Dnes by v super rýchlom hlasovaní o pokračovaní vojny bolo „za“ určite až tých ľudovodemokratických 99, 99 %.

Irán si stále drží v ruke žolíka v podobe budúcej jadrovej bomby a ak sa k nej dopracuje, na čom usilovne pracuje, potom ani sto amerických prezidentov neodradí Saudov od toho, aby si ju rýchlo zadovážili tiež. Nemusia ju pracne vyvíjať, pokojne si ju kúpia od takého Pakistanu. A svet vôbec nebude v tejto pestrosti nových A-mocností veselší.

Svetová ekonomika sa to snaží zvládať, ale iránski „proxies“ hrozia zablokovaním náhradnej ropnej tepny v oblasti vedúcej cez prieliv z Červeného mora na voľný oceán. Bez iránskej ropy (odhadom 10 % svetových zásob) a zemného plynu (15 %) sa svet zaobíde, bez arabskej ropy zatiaľ nie, keďže Rusko je pod sankciami a živí svoju vojnu exportom týchto surovín načierno.

Ľudskoprávne súdnictvo si urobí hody, ak pôjde ešte viac do tuhého

Vyostrenie vojny presunie ťažisko útokov ešte viac na nevojenské ciele. To už sa v sérii trinástich nocí po obnovení konfliktu aj dialo. Ničenie civilnej infraštruktúry v podobe mostov, dopravných komunikácií alebo energetických sietí, ktoré nie sú využívané na vojenské účely, je inak podľa (dnes už riadne skompromitovaného) medzinárodného práva neprípustné a experti na ľudské práva, skrytí v rôznych inštitúciách alebo dokonca v súdnych budovách, nadšene upozorňujú, že útoky na civilnú infraštruktúru môže predstavovať vojnový zločin. Ich ľudskoprávna energia sa, samozrejme, vybije na tých, ktorí sú o týchto veciach ochotní diskutovať, teda na USA či Izraeli, nie na Iráne, ten sa im vysmeje. Prostredníctvom faktického pána – Islamských revolučných gárd – sa otvorene vyhráža, že ak budú útoky USA pokračovať, Irán „prejde do fázy všeobsiahlych operácií“ (agentúra Reuters). To neznamená nič iné než obnovenie útokov na kritickú civilnú infraštruktúru v malých arabských štátoch, ktoré sa „kamarátia“ so „satanom“ a povolili na svojom území udržiavať si vojenské základne.

V tomto prípade však vojnu žiadne ďalšie prímerie neukončí a po novembrových voľbách už nebude mať Trump čo stratiť, len mu pribudne ďalší protivník – v Kongrese. Ale nezabijú ho. Ak však vypukne ďalšia revolúcia v Iráne, tentokrát už asi nie islamistická, agendu ľudskoprávnych organizácií to zahluší do takej miery, že tieto radšej vyhlásia prechodný bankrot.

Autor je bezpečnostný analytik.

109